Rubrika: Básně

Obyčajná žena

Ako srdce chradne v tele,

čo má privysoké ciele,

no nechce pripustiť si fakt,

že tu musel nastať skrat.

Tak i moje srdce túži

pozdvihnúť zrak od kaluží,

ktoré nasmútilo túto noc,

keď zistilo, že už nemá silu, moc.

No aj tak verím, že je Silnejší ako ja!

Stále dúfam, že povolá do boja

malú, slabú, bezvýznamnú

ženu.

Občas pocit v duši vzkypí,

že aj rozum už to šípi,

že je predsa ťažkým údelom,

hľadať cestu deň za dňom.

A i moje vnútro kričí,

že nevládze vlajku vztýčiť,

no i tak je stále počuť hlas,

čo túži z prachu povstať zas.

Nech Duch velí, kadiaľ kráčať dneska mám!

Nech znie chvála, čo zaletí k nebesám!

Až k Tvojmu trónu, kde Ty vládneš, Bože, sám,

i tak vypočuješ obyčajnú

ženu.

IVANA ÚTLA ml.