Rubrika: Básně

Z údolia oddialenia

Celý svet sa rúti, ďalší deň sa končí zas.

Všetko pekné vzdialené je, to dobré spálil mráz.

Nevidím cestu, čo skryla sa v hmle.

Nevidím útočisko, všetko je v tme.

Zas kľačím tu a neviem vstať, premkol ma chlad.

Jediné, čo pýtam sa: Má ma niekto rád?

Ja pýtam sa: Si tu a či nie?

Počuješ ma, či len do prázdna môj hlas znie?

Celý svet sa kláti, ja neviem, kadiaľ von.

Všetok trblet pozlátok bol po vetre hon.

Toľko času uplynulo, márností a biedy,

zmenila by som to, keby vedela som vtedy,

no čas sa vrátiť nedá, už je nenávratne preč,

v mojom srdci vládne žiaľ, z pier stratila sa reč.

Tak len tíško šeptom vzlykám,

bolo to sebectvo, bola to pýcha,

celý ten čas som bola nemo,

hádam si zabudol už i moje meno.

Vtom hlas mi zaznel v uši,

zvláštny pocit v duši,

niekto mi slzy suší.

„Bože, si to ty?

Či len prelud, vlastné pocity?“

Niekto mi šepká: „Ja som,“

tichým otcovským hlasom.

Opäť slzy v očiach, slová odpustenia znejú,

strachom, hanbou, šťastím ruky sa mi chvejú,

keď ich vystieram vysoko k nebu

a opäť cítim otcovskú nehu.

„Teraz vstaň a začni znovu.

Dal som tlkot srdcu z kovu,

pokračuj, kde skončila si.“

Zrazu cítim vlahu spásy.

Vstávam z prachu, stieram slzy,

ešte stále ma to mrzí,

no On mi šepká: „Odpustil som.

Bež a naplň chválou môj dom.“

Celý svet sa rúti, ďalší deň sa končí zas,

no ja radosť v srdci mám, nebeský ma objal jas.

IVANA ÚTLA ml.