Rubrika: Církev a společnost

Moc pápežov

Pád Ríma v roku 476 doľahol na jeho úradníkov: boli nútení svoje miesta urýchlene opustiť a vziať so sebou, čo práve mali v dosahu. Mali dobré dôvody obávať sa ľudu, ktorý dlho olupovali krytí imperátorskou armádou. Vo väčšine prípadov jediný úradník, ktorý ostal na pomoc ľudu bol biskup alebo kňaz. Počas prvých piatich storočí po Kr. miestny biskup bol pre ľud jeho starším, a často bol ním zvolený. Jeho autorita vyplývala z jeho dlhodobej verejnej a spoločenskej služby, z jeho vodcovstva, múdrosti a integrity.

Ježiš opísal úlohu vodcu ako úlohu pastiera voči svojmu stádu. Dobrý pastier, ako to Ježiš ukázal slovom i skutkom, kladie svoj život za svoje ovce. Sv. Cyprián (ca. 200-250), aristokratický biskup v Kartágu, zobrazoval Ježišov názor na vodcovstvo. Opisoval svoj demokratický štýl[1] služobného vodcovstva: „Od začiatku môjho episkopátu som sa rozhodol, že nebudem konať nič podľa vlastného úsudku, súkromne bez vašej rady, bez súhlasu ľudu.“ Žiaľ, po piatom storočí sa tento štýl stal výnimkou. Časy nepokojov sú nedobrým prostredím na výchovu a gramotnosť.[2] V chaose, ktorý nasledoval za pádom Ríma, biskup neraz ostal jedinou osobou, ktorá v danej oblasti vedela písať a čítať. Demokracia, ktorá závisí od vzdelaného a dobre informovaného kolektívu voličov, sa z cirkvi začínala vytrácať. Negramotní vodcovia, krytí miestnymi mafiánmi, vypĺňali administratívne vákuum, ktoré vzniklo v dôsledku absencie centrálne ustanovenej svetskej vrchnosti. Biskupi sa stali mentormi vodcov. V turbulentnej dobe majú ľudia snahu podriadiť sa komukoľvek, kto ponúkne bezpečnosť, stabilitu a spravodlivosť. Ani biskupi, ani vodcovia nemali nič proti tomu, aby sa ich moc zvyšovala na úkor ľudu.

Okrem toho, že bol vzdelaný, miestny biskup bol napojený na väčšiu organizáciu, ktorej hlavný stan bol v Ríme. Rímska cirkev bola jedinou entitou, ktorá si zachovala rímskeho génia organizovanosti a veľkoleposti. Jej biskup si nárokoval Boha na svojej strane; ten ho zmocňoval na to, aby na civilné mocnosti aplikoval božskú legitímnosť. Preto bolo zvrchovaným záujmom vládcov, aby obraňovali biskupovu autoritu.

Konkrétny vládca mohol byť mocnejší než biskup alebo pápež, no kresťanstvo malo iba jedného pápeža, a ten mohol vždy rátať s podporou vládcových rivalov, ktorí si chceli zveľadiť svoje malé kráľovstvá.[3] Pretože pápeži si nárokovali moc odpúšťať hriechy a vyslobodzovať duše z očistca, každý, kto si prial vládnuť v kresťanskom svete, musel sa obrátiť na túto jedinú cirkev, aby získal božskú legitimitu. Pápeži túto moc spočiatku uplatnili pri mobilizovali kresťanov proti moslimom cez križiacke výpravy. Potom ju využívali na mobilizovanie kresťanov proti tým kresťanským vládcom, ktorí sa znepáčili cirkevnej hierarchii.

Tak v priebehu času Rímska katolícka cirkev vyplňovala vákuum, ktoré ostalo po odchode Ríma zo scény. Pápežstvo sa stalo základným zdrojom autority. Západná civilizácia sa stala „kresťanstvom“ a rímsky biskup bol pontifikovaný na neomylný Boží hlas, konečný rozhodca vo všetkých veciach. On rozhodoval o tom, či sa slnko otáča okolo zeme alebo naopak, či sa smie Henrich VIII. rozviesť so svojou ženou alebo či Biblia smie byť preložená do angličtiny.

Táto moc si vyžadovala, aby sa cirkev stala hierarchickou a autoritatívnou štruktúrou. Hierarchia sa mohla podriadiť Božiemu slovu, podľa ktorého všetky Božie deti boli „kráľovským kňazstvom“. Ale pre neznalosť Božieho slova, biskupi a kňazi sa necítili byť povinní zodpovednosťou voči Božiemu ľudu, ale voči pápežovi. Bolo kladnou skutočnosťou, že cirkev vlastnila v podstate všetky strediská učenosti. Tieto centrá sa mohli využiť na vzdelávanie Božieho ľudu, ale stalo sa aj záujmom cirkvi samej, aby dokonca i vzdelaní ľudia boli udržiavaní v neznalosti Biblie.

Cirkev získala svoju moc v mene pravdy prostredníctvom oddanej služby, láske k vedomostiam a disciplinovanej organizovanej práce. Táto charakteristika bola zväčša oprávnená a nebolo potrebné, aby si svoju moc cirkev potvrdzovala klamaním, podvrhmi alebo mágiou v spojení s chytráckou diplomaciou, vojnami alebo atentátmi. Dobre a neslávne známy podvrh, ktorý dal cirkvi svetskú moc, bola Konštantínova donácia, Donatio Constantini. Tento dokument z 8. storočia, ktorý bol údajne napísaný cisárom zo storočia štvrtého, Konštantínov dekrét, udeľoval svetské moci pápežovi Sylvesterovi, ktorý ho bol pokrstil. A trvalo to až do čias Renesancie, keď zbožný filológ a autor Lorenzo Valla (1405-1457) podvod odhalil.

Do čias Tyndalových Kristova Cirkev zbožnosti sa stala Rímskou cirkvou moci. Moc tak oslepila cirkevnú hierarchiu, že začala prenasledovať zbožných nasledovateľov Ježiša Krista rovnako, ako rímski cisári z čias spred tisíc rokov. Biskupské paláce sa stali mučiarňami oddaných kresťanov. Napríklad maliar Edward Freese bol uväznený v dome biskupa vo Fulhame. Jeho zločin? Na plátne pre novú krčmu v Colchesteri namaľoval „určité vety z Písma, ktoré ho urobili známym ako jedného z tých, ktorých nazývali heretikmi.“

VISHAL MANGALWADI, The Book that made your World, 2011

Preložil MATÚŠ KOŠA