Rubrika: Křesťanský život

Povzbudenie je kyslíkom duše

Mladá matka má strašný deň; jedno nešťastie vystrieda druhé. Práčka „dodýchala“, telefón neustále zvoní, trápia ju bolesti hlavy a aby bolo nešťastie kompletné, poštár priniesol list so zloženkou, ktorú nemá čím zaplatiť. Frustrovaná posadí svojho ročného synčeka do vysokej stoličky, položí si hlavu na malú jedálenskú plochu stoličky a rozplače sa. Tu vyberie malý chlapček cumlík zo svojich úst a strčí ho do úst svojej mame. Plačúca mama mu celkom dobre pripomenula, ako často ho cumlík potešil v zármutku. Z toho usúdil, že jeho mama teraz viac potrebuje cumlík ako útechu duše, než on sám.

Tento malý príbeh som čítala na internete. Všetci poznáme také hodiny, kedy nič viac nepotrebujeme naliehavejšie, ako vitamínovú bombu pre našu dušu – povzbudenie.

Povzbudenie – čo to vlastne je?

Povzbudenie je viac, než niekomu poklopať po pleci a priateľsky zvolať: „Hlavu hore!“

Najmä v Biblii má povzbudenie oveľa hlbší význam. Grécke slovo „parakalein“ sa  v Novom zákone často prekladá slovom „napomenúť“ a tým dostáva prísny, trestajúci tón. Ale v skutočnosti znamená: na niekoho povzbudzujúco volať – ako pri pretekoch cez Alpy, keď tréner alebo fanúšikovia na športovca volajú a  povzbudzujú ho, aby to nevzdal, ale aby zmobilizoval posledné sily.

Navzájom si dodávajme odvahu

V Novom zákone je vzájomné povzbudenie ústrednou témou. Všetci sme prežili v určitej situácii povzbudenie. Spomeňme si na to! Útecha, ktorú nám Boh daroval, keď sme ju naliehavo potrebovali, môže neskôr vnútorne vzpriamiť a opäť rozradostniť aj iných ľudí. Nejde o to, inému človeku „vyklopiť“ moje skúsenosti, ale je oveľa dôležitejšie ukázať  pozornosť, spoluúčasť a lásku. Povzbudenie môže  byť medzi iným útecha, objatie, návšteva, verš z Biblie, e-mail, SMS. Celkom určite poteší „poďakovanie“ rečníkovi po dobrej kázni.

To, čo Pavol napísal v druhom liste veriacim v Korinte, ktorí museli trpieť pre svoju vieru, môžeme vztiahnuť určite aj na iné životné okolnosti: Nech je požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy,  ktorý nás potešuje v každom našom súžení, aby sme aj my mohli potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, a to útechou, ktorou aj nás Boh potešil.(2Kor 1,3.4)

Povzbudenie dáva nádej

Hovorí sa: „Nádej zomiera posledná“. Chorému sa trpko počúvajú slová: “Je to neliečiteľné!“ alebo: „Tu sa už nič viac nedá urobiť!“ Dobrý lekár sa v neposlednom rade pozná podľa toho, že vie u svojho  pacienta vzbudiť nádej a dôveru. On vie že nádej je jeho najlepší spojenec v boji proti chorobe.

Satan chce kresťanom vziať poslednú iskierku nádeje, lebo pozná následky: stagnácia, úpadok a nakoniec rezignácia, bedákanie a nárek a mnohokrát túžobný pohľad naspäť na „staré dobré časy“. Takými ľuďmi mohli byť aj adresáti listu Hebrejom. List sa obracia na kresťanov druhej generácie. Na začiatku uverili zástupy ľudí, ktorí s radosťou strpeli rozkradnutie svojho majetku, asi v nádeji skorého príchodu zasľúbeného Mesiáša v sláve a moci. Medzitým prešlo 30 rokov, ešte stále boli kresťania v menšine a Ježiš stále neprišiel. ... ale denne sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to „dnes“  (He 3,13) – píše týmto kresťanom autor listu Hebrejom. A v kapitole 12 vo veršoch 1-3 sa nachádza najlepší recept proti prejavom únavy: Upierajme zrak na Ježiša, pôvodcu a završovateľa našej viery. Miesto radosti, ktorá sa mu ponúkala, pretrpel muky na kríži, pohrdol potupou a teraz sedí po pravici Božieho trónu. Myslite na toho, ktorý zniesol od hriešnikov voči sebe také protirečenie, aby ste neochabovali a neklesali na duchu.(He 12,2.3) Pozoruhodné slová! Ježiš sa nevyhýbal utrpeniu. Vo svojich hodinách naplnených bolesťou myslel na radosť, ktorá bude výsledkom jeho utrpenia a smrti. Či bola pre Hebrejov táto „infúzia povzbudenia“ poslednou šancou na prežitie? Ako by prijímali dnešnú situáciu veriacich a zborov? Znovuzrodení kresťania sú opečiatkovaní ako fundamentalisti, zbory sa zmenšujú a individualizmus často rastie viac ako oni. Vodcovia zborov a zodpovední ľudia sú „zostreľovaní“ namiesto povzbudenia. A  Ježiš ešte stále neprišiel! Niektorým sa srdce zošmyklo do nohavíc, niektorí majú už len malú iskru nádeje. Táto iskra ale nemusí vyhasnúť, lebo Ježiš prisľúbil, že tlejúci knôt neuhasí. Snáď  by vás Boh rád použil, aby ste niekoho vytiahli z bahna pochybností a beznádeje.

Povzbudenie dobrým slovom

„Slovo, ktoré ti urobí dobre, si nemôžeš povedať sám.“  Touto vetou mi poďakovala mladá žena, keď som jej napísala povzbudzujúci mail. Dobré slová budujú, ak sú zaštítené čestnosťou a integritou.

Šalamúnove príslovia sú plné výziev, aby sme nešetrili dobrými slovami: Starosti skľučujú, priateľské slová vzpružujú myseľ. Priateľské slovo je ako med, príjemné na chuť a zdravé pre telo. (Pr. 12,25;17,24)[1]

Kresťania sa majú navzájom povzbudzovať slovami z Biblie. Počas najtmavších období môjho života som bola od môjho bratranca veľmi povzbudená slovom zo Žalmu 121,2: Moja pomoc je od Hospodina, ktorý učinil nebesia i zem. Vedela som totiž: Boh, ktorý stvoril svet a nás ľudí, mohol by nájsť cestu aj z mojej osobnej núdze.

Pavol píše v 1. Tesaloničanom 4,13-18 o opätovnom príchode Pána Ježiša  a končí slovami: Takže sa potešujte navzájom týmito slovami. Dovoľte mi osobnú otázku: Už  vás niekto týmito biblickými slovami povzbudil alebo ste ich sami niekomu povedali? Príde deň, keď nás Ježiš osobne vezme k sebe do neba, aby nás mal navždy pri sebe. Celkom určite nie je tento deň veľmi ďaleko. No nie je to dôvod k radosti?!

Povzbudzovať deti

Ako mladá matka nie ste často vynervovaná správaním vašich detí? Žiadne napomínania ani pravidlá neprinášajú ovocie? Ako je to s tým, čo vychádza z vašich úst? Chválite svoje deti alebo ich len dookola kritizujete? Budujete alebo búrate? Obviňovanie nám ide ľahšie ako chválenie!

Z vlastnej skúsenosti som vedela, aká je pochvala dôležitá a môže človeka sprevádzať počas celého života. V mojom detstve mi mama ukázala, ako sa korpus ovocnej torty obkladá ovocím. Pre ňu bolo veľmi dôležité, aby sa tortová želatína rovnomerne rozliala po celom korpuse a nestiekla na jednu stranu. Raz som ju prekvapila takým koláčom, ktorý sa mi podaril bezchybne. Slová: „To si urobila veľmi dobre!“ mi dodnes napadnú vždy, keď rozlievam želatínu na ovocie! Pravdepodobne preto, lebo pochvala v našej rodine bola zriedkavá. Na ktorú pochvalu si neskôr spomenú vaše deti?

Povzbudenie „prekvapeniami“

Pred mnohými rokmi ma Boh prekvapil mimoriadne neobyčajným darom. Môj manžel cez víkend opäť cestoval so skupinou mládeže. Tento raz mi dni bez manžela  spolu s deťmi padli zvlášť ťažko. V sobotu odpoludnia mi zvonil pri vchode poslíček z Fleurop[2] a podal mi kyticu kvetov. Na priloženom lístku bola veta: „Vďaka za uvoľnenie Dietera.“ Niekto z mládežníkov bol citlivý počuť  Božie vedenie, bez toho že by tušil, ako ma tento dar povzbudí. Práve  pre ľudí, ktorí sú vzdialení od viery, sú aj mimo Biblie mnohé možnosti povzbudenia. Ste na príjme, keď vás Boh podnecuje k výnimočnému daru pre iných? Komu môžete dnes priniesť do života kúsok radosti?  Viete ktoré pralinky alebo aký druh čaju má najradšej osoba, ktorú vám Boh kladie na srdce? Poznáte jej hudobný štýl alebo obľúbeného spisovateľa?

Povzbudenie uznaním a vďačnosťou

      Dieter, môj manžel, bol vo svojom tínedžerskom veku veľmi ovplyvnený vtedajším misionárom Bibellesebundes[3] pre deti a mládež, Wilfriedom Bluthom. Dietrovou veľkou túžbou bolo, povedať tomuto mužovi „ďakujem“ a tak mu pred tromi rokmi, krátky čas pred Vianocami, písal ďakovný list. V stredu večer zvonil telefón. Wilfried Bluth, medzitým už muž okolo osemdesiatky, sa v ten deň vrátil zo služobnej cesty v Amerike. Jeho radosť z tohto listu bola tak veľká, že musel okamžite Dietrovi zavolať. Teraz je Wilfried Bluth už u Pána v nebi a Dieter sa veľmi raduje, že reagoval na Boží impulz.

Ak vám teraz Boh niekoho pripomína, komu máte poďakovať, neodkladajte príležitosť povedať „ďakujem“! Môže sa stať, že to dotyčnú osobu práve teraz poteší.

A keď povzbudzovateľ zlyhá?

Poznáme všetci tie pocity. Niekto, v koho sme vkladali nádej, nie je v rozhodujúcej situácii k dispozícii. Nezabúdajme, že aj nám sa určite už stalo, že sme iných v kríze opustili. Nikto týmto pocitom nemôže lepšie rozumieť, ako náš Pán Ježiš. V Jeho najtemnejších hodinách (Getsemane) si prial blízkosť a spoluúčasť svojich troch najbližších priateľov. Žalostne zlyhali a zaspali. Na inom mieste Ježiš povedal: „Môj otec ma nenechá samého, on je vždy pri mne.“ (J 8,29) To smiete zažívať aj vy. Čítajte si Žalmy. Viac ako tretina žalmov sú žalmami nárekov. Všetko, čo môže ľudí pohnúť k nádeji, sklamaniu, bolesti a horkosti, nájdeme v tejto jedinečnej knihe modlitieb. Dávid bez toho, že by sám seba šetril, vylieval svoje srdce pred Bohom. Koniec koncov, Boh má byť vždy naša prvá kontaktná adresa. Žiaľ, často sa chovám inak, a viac dám na ľudí, ako na Boha. Skúmali ste niekedy Žalmy ako povzbudzujúce výpovede alebo ešte lepšie: máte sami skúsenosť so silným, odvahu dodávajúcim a budujúcim Bohom?

Povzbudenie vedie k radosti

V okamžiku môjho znovuzrodenia, sa satan stal vrahom, a ja som sa ocitla na jeho zozname na odstrel. Vie, že večný život mi nemôže vziať. Rôznymi trikmi sa ale pokúša, aby z nás urobil smutných kresťanov bez radosti. Dávidov recept proti smútku čítame okrem iného v Žalme 34: Dobrorečiť budem Hospodinovi každého času. Jeho chvála bude neprestajne v mojich ústach. (v. 2) Chválim Ho telom aj dušou. Kto je bez odvahy, nech to počuje a teší sa. Kto sa nadeje na Pána, ten žiari radosťou. V Žalme 40,17 nájdeme vyšší stupeň: Ale všetci, ktorí sa ti zdôverujú, budú radosťou jasať. Pavol bol rovnako, ako Dávid silný povzbudzovateľ. Skoro všetky svoje listy začína chválou. V 2. Korinťanom 1,24 sa označuje za spolupracovníka radosti. Bolo by to od Boha vyznamenaním, keby vám aj mne mohol vystaviť takéto vysvedčenie.

Koho by ste mohli dnes slovami: “Netráp sa!“ povzbudiť k novej radosti?

MAGDALENE ZIEGLER     

Preložil JÁN ČÍŽ