Rubrika: Recenze

Všichni jsou normální… na první pohled

John Ortberg

Návrat domů, 2011, 215 strán

Nie je to dávno, čo som písala o knihe Johna Ortberga „Chcete-li kráčet po vodách, musíte vystoupit z lodi“, ktorá ma veľmi zaujala svojim štýlom a predovšetkým svojimi myšlienkami. A tak som siahla aj po ďalšej knihe od tohto autora, tentoraz pod názvom „Všichni jsou normální… na první pohled“. Táto kniha pojednáva o človeku, o tom, ako ho Boh stvoril a ako ho poznačil pád do hriechu a tiež o tom, ako si vytvoriť a udržať vzťahy s ľuďmi, ktorí sú následkom hriechu tak trochu „nenormálni“.

Človek je stvorenie, ktoré nedokáže žiť izolovane bez spoločenstva (aspoň teda určite nie dlhodobo), ale na druhej strane nedokáže vo svojej mysli vypnúť „program“ posudzovania a hodnotenia druhých. Hneď prvá kapitola knihy má provokujúci názov: „Normální? Nic takového neexistuje!“ Autor sa snaží poukázať na našu mylnú predstavu alebo očakávanie, že nájdeme pre vzťah niekoho, kto je normálny. Podľa čoho sa však taká „normálnosť“ meria? Ak chceme zistiť, čo „normálny“ v skutočnosti znamená, musíme sa na to pozrieť z Božej perspektívy. Až v tomto svetle pochopíme, že na tejto planéte vlastne nikto naozaj normálny nie je, zbytočne ho budeme hľadať a spôsobovať si tým stále nové sklamania. Normálni podľa Božieho meradla totiž budeme až tam, v Jeho sláve, keď budeme s Ním prebývať v nebi. Ale zatiaľ sme tu na zemi, kde sme všetci do jedného (vrátane mňa aj vás) poznačení hriechom, nosíme si ceduľku s nápisom „partiový tovar“ a v tomto poznaní by sme mali jeden k druhému pristupovať. Problém sa ešte viac komplikuje tým, že nikto (ani ja sám) nemá na svojej ceduľke vypísané konkrétne chyby, ktoré treba očakávať. Tie sa odhalia až pri bližšej komunikácii a spolunažívaní, a preto býva také náročné a komplikované budovať a udržiavať vzťahy. Napriek všetkému sa to však oplatí, pretože vzťahy sú pre nás nepostrádateľné z viacerých dôvodov.

„Klidně tomu můžete říkat klan, síť nebo třeba rodina… Ať to nazvete jakkoli, potřebujete něco z toho. Není dobré, aby byl člověk sám… Přirozeným stavem života lidských bytostí je vzájemné zakořenění v druhých. Zlato, něco jako ty sám pro sebe neexistuje.“

Sám Boh a Božia Trojica je príkladom spoločenstva a na svoj obraz stvoril aj človeka. Takže nie je nič zvláštne na tom, že každý z nás potrebuje nejaký ten vzťah či spoločenstvo. Často sa na margo osamelosti hovorieva, že v človeku je prázdne miesto v tvare Boha, ktoré dokáže vyplniť len Boh a tým je problém samoty vybavený. Ale už sa nehovorí o tom, že Boh vložil do nás aj prázdne miesto v tvare človeka, ktoré nemôže vyplniť nič iné, ani On sám. Adam mal nerušené spoločenstvo s Bohom, no napriek tomu Boh vyhlásil, že nie je dobré človeku byť samotnému a stvoril mu partnera. Takže nielen spoločenstvo s Bohom, ale aj spoločenstvo s ľuďmi, je našou prirodzenou potrebou. Ako však docieliť fungovanie vzťahu či spoločenstva v reálnom svete s reálnymi „nenormálnymi“ ľuďmi, ktorí sú okolo nás?

Autor túto problematiku zblíženia sa a vzťahov pekne vykresľuje na príklade jedného malého ale veľmi pichľavého zvieratka menom urzon kanadský. Je to hlodavec, na ktorého tele sa nachádza okolo tridsaťtisíc ostňov. Môže ich zapichnúť do nepriateľa, pri čom telesná teplota nepriateľa spôsobí roztiahnutie maličkého háčika, takže osteň veľmi pevne drží. Rany sa môžu zapáliť, pri vážnejších stavoch môžu zasiahnuť vnútorné orgány a nakoniec aj zabiť. Urzoni žijú dosť samotárskym životom a stretnutia s inými tvormi riešia väčšinou dvoma spôsobmi: útekom alebo útokom.

„Urzoni ovšem nechtějí být sami navždy. Koncem podzimu se myšlenky mladého urzona začnou zaobírat láskou. V případě urzonů je ovšem láska dost riskantní podnik. Urzonky jsou vůči pozvání na večeři a do kina příznivě naladěné jen jednou do roka… A když navíc urzoní slečna řekne ne, je to nejrespektovanější odmítnutí v celé živočišné říši… Urzon má tedy dilema: jak se přiblížit, a nepřijít přitom k úhoně?“

Aj my všetci riešime takúto dilemu, pretože aj my nosíme so sebou svoj vlastný bojový arzenál v podobe odmietnutia, sebectva, pokrytectva, závisti, možno strachu… a ak sa práve nepokúsime o útek, väčšinou prejdeme rovno do útoku. Často zisťujeme, že ubližujeme tým, s ktorými chceme byť, a oni zase ubližujú nám. Ale napriek všetkému sú vzťahy možné, dokonca aj medzi urzonmi kanadskými, pretože Boh pozná spôsob, ako sa priblížiť a neublížiť. Podrobnosti sa dozviete v knihe. Dočítate sa napríklad o tom, čo to vlastne skutočné spoločenstvo je, čo musíme do neho investovať a na druhej strane, čo na oplátku spoločenstvo prinesie nám. Autor tiež hovorí, ako vytvárať a udržiavať vzťahy a poukazuje aj na chyby, ktorými naše vzťahy a spoločenstvá rozbíjame (často aj celkom nevedome). Píše napríklad o vzájomnej dôvere, o tom, ako a kedy sa jeden druhému otvoriť či neotvoriť, ako riešiť vzájomné konflikty, čo je to odpustenie a ako ho zrealizovať, dočítate sa o tzv. „pravidlách vzťahovej premávky“ či o dôležitosti „spoločenstva nosidiel“ a nájdete tam mnoho ďalších „tanečných krokov“ v tanci zvanom vzťah.

Na záver už len dodám jednu malú poznámku: nečítajte túto knihu s myšlienkami typu „toto by mal vedieť môj sused“ alebo „to je presne o mojom kolegovi, partnerovi, bratovi či sestre…“ Ak chcete mať z knihy úžitok, musíte ju čítať s pohľadom upretým na seba a do svojho srdca, dovoliť jej, aby prehovárala priamo k vám a nie k vašim blízkym, priateľom, známym či neznámym.

JANA ČÍŽOVÁ