Rubrika: Téma > Manažér alebo správca

Ježiš vs cisár

Vypomôžeme si obdobou známeho sloganu „Nie cisár, ale Ježiš!“ v snahe stručne načrtnúť ako sa rozvíjali vzťahy medzi ranokresťanskou cirkvou a vrchnosťou. V modernom jazyku by to vyznelo ako „cirkev a štát“. Naším zámerom však je ostať iba v priestore prvých troch-štyroch storočí. Pojmy cirkev, štát možno tak vnímať v dobovom kontexte už od vzniku spoločenstva „kristovcov“. Začali sa utvárať vzťahy nového druhu  a tie sú predmetom trvalého záujmu, ale aj platformou konfliktov a sporov po dvadsať storočí.

I. „Cirkev“ teda bude znamenať kresťanskú komunitu a jej cirkevnú organizáciu. „Štát“ značí národ v jeho korporatívnej kapacite, ako je organizovaný v záujme civilnej správy. V akom vzájomnom vzťahu sa tieto dve inštitúcie, s ich nárokmi na lojalitu v ľudskej spoločnosti, nachádzajú? Každá normálna ľudská bytosť je občanom nejakého štátu. Stav „bez štátnej príslušnosti“ je čosi nenormálne a hodné poľutovania. Na druhej strane zďaleka neplatí, že každý musí byť v nejakej cirkvi, no predsa treba konštatovať, že vzhľadom na to, že skoro v každej krajine na svete sú cirkvi, vzťahy medzi cirkvou a štátom sú celosvetovým javom i odvekým problémom. A treba ho riešiť, ako sa dialo po dve tisícročia, v každej epoche a mnohorakým spôsobom.

Ako cirkev tak štát sa vyznačujú rozmanitými formami. Máme cirkev pápežskú, luteránsku, reformovanú, nezávislých, etc. A máme štát ako monarchiu, republiku, demokraciu, totalitu... Táto rozmanitosť ovplyvnila povahu i rozsah ich vzájomných vzťahov. Iný charakter vzťahov bol zase daný tým, či členstvo v cirkvi bolo súvzťažné s príslušnosťou v štáte, alebo či cirkev tvorila v štáte iba menšinu, alebo či bolo cirkví niekoľko. Z toho vyplýva, že nie je možné všeobecne určiť alebo predpisovať vzťahy cirkev-štát.

Kresťania prirodzene hľadali odpovede v Písme, hľadali vedenie vo vzťahu k okolnostiam v akých sa práve nachádzali, ale Písmo nie je a nebolo nápomocné tak, ako by si boli želali. A to platí po celý vek cirkvi. Mnohé a rôzne doktríny sa hľadali a mali sa potvrdzovať autoritou Písma. Mohlo sa stať aj to, že kresťania sa usilovali z Písma vyťažiť, alebo na druhej strane do Písma vpísať to, čo práve ako argument potrebovali. Starý zákon, hoci dosviedča, že ako civilná správa, tak správa „cirkevná“ sú ustavené Bohom, nie je inak priamo relevantný, lebo Izrael bol súčasne i „cirkev“ i štát – v jednej, a nie v dvoch oddelených spoločenstvách. Preto problém vzťahov medzi nimi vznikol až v ére kresťanskej.

Po Letniciach spoločenstvo veriacich, cirkev, čoskoro nadobudlo znaky odlíšenej spoločnosti, ale v novozmluvnej dobe to nebolo nič viac než nepočetná menšina v Rímskej ríši. Čo sa týka civilnej správy, všetko, čo potrebovala, bola sloboda a zábezpeka misijnej činnosti. Na programe dňa ešte neboli formálne vzťahy medzi civilnou správou a cirkevnou organizáciou. Ešte navyše -  keďže sa nepredvídalo, že dejiny budú dlho trvať, apoštolovia nemali potrebu teoretizovať o budúcich vzťahoch a povinnostiach. Uznávali, že civilná správa bola užitočná a potrebná inštitúcia a modlili sa za ňu, teda za vrchnosť. Nikdy nerátali s tým, že príde deň, keď sa budú kresťania podieľať na zodpovednosti za správu a spoločnosť v rámci cirkvi i v rámci štátu, a že bude potreba tieto dve entity preklenúť. Napriek všetkému, čo k textu Rimanom 13,1-7 komentátori napísali, nikto s určitosťou nemôže povedať, ako by boli apoštolovia rozmýšľali, keby boli žili o tri storočia neskôr.

Vzťahy medzi cirkvou a štátom neboli nikdy problematické predtým, než cisár Konštantín začiatkom štvrtého storočia nastolil alianciu medzi nimi – odvtedy sa začala odvíjať trvalá reťaz problémov.  Cirkev tento nový stav rada uvítala, lebo sa vymanila spod hrozieb periodických vĺn prenasledovania. A netrvalo dlho, než sa kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom impéria. 

Od tých čias a v jednom ťahu až po stredovek prijatou ideou bolo, že cirkev a štát, hoci rôzne dve spoločenstvá, boli zjednotené v jeden commonwealth, Corpus Christianum. Rozdielnosť medzi nimi bolo pozorovať hlavne v ich samostatných hierarchiách (pápež a cisár, etc.) s ich odlišnými funkciami a systémom práva, ktorými prisluhovali. Po rozkole medzi Východom a Západom to boli dve samostatné spoločenstvá. Na tomto mieste pokračovanie v téme môžeme zanechať,  lebo presahuje náš pôvodný zámer.

Po Konštantínovi nemožno hovoriť o pozitívnom vzájomnom vzťahu. Rímsky štát nestál zoči-voči kresťanskej cirkvi, ale mnohým jednotlivým kresťanským zborom, a spôsob, ako sa k nim správal bol  jednoznačne negatívny. Tie platili za collegia illicita, zákonom neuznávané. Nepriateľstvo štátu ku kresťanstvu  (prenasledovanie kresťanov) je tým nápadnejšie, že typický postoj Rimana voči iným mravom bol mimoriadne tolerantný. Toto sa dá vysvetliť tromi dôvodmi:

Tu a tam sa stávalo, že sa kresťanom nepravdivo podsúvala zločinná činnosť,  a to v oblasti, ktorá nemala nič spoločného s náboženstvom (usmrcovanie detí, nezriadená žiadostivosť). Neskôr tieto obvinenia ustúpili a na ich miesto prišli iné, napohľad lepšie zdôvodnené: crimen laesae maiestatis (zločin urážky majestátu – pojem rímskeho práva, trestom bolo vyhnanstvo a smrť). Išlo o prípady, keď kresťania odmietali prisahať na cisárovo meno, alebo inak – v spojení s náboženskými obradmi – preukazovať mu pocty. Ale toto nebolo odsúdením  kresťanov ani zákazom kresťanského náboženstva. Po tretie, voči kresťanom vystupovala inštitúcia, ktorú by sme moderne mohli označiť za policajný útvar magistrátu, za náboženskú políciu. Hoci rímsky štát bol voči uctievaniu cudzích božstiev vo všeobecnosti veľmi trpezlivý (dokazoval to aj tým, že do svojho panteónu neváhal zaradiť aj nové božstvá), táto tolerancia platila iba voči polyteistickým náboženstvám, v  ktorých cudzí boh nekonkuroval bohom domácim. To však neplatilo pre náboženstvá monoteistické: žid a kresťan boli z  rímskeho národne-náboženského stanoviska pokladaní za „ateistov“; negovali národne rímsky kult. A odpadlíctvo od národnej viery mala ustriehnuť práve náboženská polícia magistrátu. Dôvod, pre ktorý rímsky štát rozlišoval –  čo židom toleroval a kresťanom zakazoval – treba vidieť v tom, že židia malí v Rímskej ríši  výnimočné postavenie. Na rozdiel od kresťanov, ich židovstvo bolo v očiach Rimanov posvätené dlhovekosťou a navyše nemalo ofenzívny propagandistický charakter.  „Dokiaľ sa kresťanstvo mohlo pokladať za isté hnutie v judaizme, malo prospech z ochrany, ktorej sa židovstvo tešilo pod rímskym právom. Ale od rokov 60-tych už nebolo možné kresťanstvo pokladať – mimo Palestíny – za nejaký variant židovstva. Do veľkej miery to bol aj dôsledok Pavlovej činnosti, lebo tento apoštol viedol jasnú demarkačnú čiaru medzi kresťanstvom a židovstvom synagógy. Tak sa kresťanstvo ocitlo v postavení náboženstva, ktoré nebolo štátom uznané. Nebolo, na rozdiel od judaizmu, náboženstvom národa, ale skôr marginálnych častí spoločnosti.“ (F.F. Bruce)

Tento negatívny postoj štátu ako aj spoločnosti ako celku voči kresťanstvu mal však výhodu: kresťanská cirkev bola nútená dbať o to, aby sa zviditeľnil mravný základ kresťanstva. Na druhej strane však musela vykročiť na cestu, ktorá bola plná nástrah. Čím väčšmi sa zbory rozširovali, tým viac vystupovala potreba právnických foriem. Tu najvlastnejším začiatkom bolo ustanovenie siedmich opatrovateľov chudobných podľa knihy Skutkov 6. kapitoly. Hneď za tým sa prejavila potreba, aby spoločenské formy správania kresťanov v oblasti dôležitých daností ako manželstvo alebo otroctvo neboli určované iba nábožensky, ale aj právne. Pod tlakom okolností sa postupne utvárali „úrady“, ktoré sa mali postarať o ochranu voči kacírom a sektám. A toto mohla zaručiť iba pevná organizačná štruktúra. Tak potom na miesto všeobecného kňazstva veriacich vznikal stav, „úrad“ zodpovedného biskupa.  Iba takým úradom vybavená cirkev sa začala ponímať ako pravá. Tak sa cirkev v priebehu prvých storočí menila na štát v štáte, a za to, čo získala po stránke vonkajšej sily, to strácala vnútorne, na moci a čistote. Je preto nesprávne dívať sa na cirkev v počiatočnom štádiu ako na tú najsvetlejšiu, najlepšiu, a následne na pokračovanie ako úpadok do hlbokej tmy. Ďalší vývoj smeroval k tomu, že sa právne a náboženské normy úplne kryli, a keď sa z cirkvi stala organizácia svetového formátu, mocnou ríšou, počiatky tohto chybného vývoja treba vidieť už v prvých storočiach. Pápežská stredoveká cirkev sa začala rodiť v lone cirkvi v treťom storočí. Až od Konštantína sa môže hovoriť o pozitívnom vzťahu medzi cirkvou a štátom. Ich funkcie boli v hrubých rysoch pre obe strany definované. Že v ďalšom vývoji štát cirkev rôznym spôsobom ovplyvňoval, je prirodzené... ale to je už iná kapitola.

MATÚŠ KOŠA