Rubrika: Téma > Nikto nie je ostrov

Osamelosť alebo spoločenstvo

Milosť Pána Ježiša Krista, Božia láska a spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými!
(2Kor 13,13)

V nasledujúcom príspevku sa zamýšľam nad Bohom, osamelosťou a spoločenstvom vôbec. Zamýšľam sa nad tým, čo Boh pripravil pre ľudí, ktorých stvoril. Zameriam sa najmä na grécky výraz koinónia v spisoch Nového zákona v protiklade ku gréckej filozofii.

Boh stvoril človeka pre spoločenstvo

Premýšľajme chvíľu nad bytím mimo času a priestoru, v ktorom sa nachádzame my, keď tu nebolo nič stvorené. Popustime uzdu fantázii: aké to bolo pre Boha existovať bez čohokoľvek a kohokoľvek? Božie Slovo nám dáva trošku nahliadnuť do tejto skutočnosti. Vždy existovalo spoločenstvo: Otec, Syn a Svätý Duch. Už v prvom verši Biblie je menovaný Boh a hneď v druhom Boží Duch. V prvej správe o stvorení človeka je množné číslo: utvorme človeka (v. 26) a apoštol Ján pripája (Jn 1,18): Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, Boh, ktorý je v lone Otca, nám ho zjavil. O tomto spoločenstve Svätého Ducha a spoločenstve Božieho Syna Ježiša Krista nám napísal apoštol Pavel.

A pozrime sa, ako je to v tomto spoločenstve: Vládne tam číre potešenie z dokonalého vzťahu s dvoma ďalšími bytosťami, bez akejkoľvek obavy, že sa niečo pokazí, zo spoločenstva troch bytostí, ktoré sú absolútne nadšené jedinečnosťou ostatných dvoch a robia všetko preto, aby si navzájom dali príležitosť prejaviť svoju vlastnú slávu. Predstavte si spoločenstvo bez akéhokoľvek tieňa zla, v ktorom vládne dokonalá dobrota a kde každý člen môže byť úplne sám sebou a nemusí sa báť, že podnieti súperenie alebo uvoľní niečo, čo nie je pekné. Otec má plán všetko priviesť pod Kristovu vládu a dať mu meno nad každé meno. Syn nemá žiadne väčšie potešenie, než robiť radosť Otcovi. Duch miluje šepkať „abba“ deťom bez otcov a predstavovať nemilovaným a lásky nehodným Krista, ako dokonale milujúceho priateľa.

Z toho vidíme, že Boh miluje spoločenstvo, lebo je mu bytostne vlastné. Žiť v takomto stave je niečo nad naše praktické poznanie. Boh ľudom toto všetko rád dopraje. Prišiel však do ľudského bytia hriech, ktorý urobil napríklad z Kaina osamelého tuláka: Budem sa nepokojne potulovať po zemi (1M 4,14). Tento osud nezaslúžene stretol aj Pána Ježiša, keď žil na zemi, ako to opísal prorok: Bdiem a som ako osamelé vtáča na streche. (Ž 102,8) Nikto z ľudí mu nerozumel a len niektorí verili, že to, čo hovorí, je pravda. To ale Boh neplánoval pre ľudstvo! Práve naopak: Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána. (1Kor 1,9)

Spoločenstvo (gr. koinónia)

Grécki filozofi vybrali slovo koinónia – čo znamená „združenie“, „spoločenstvo“ a „účasť“, aby znázornili ideál harmonickej sekulárnej spoločnosti. Takáto utópia sa však nikdy neuskutočnila. Hriech vždy deformuje, kriví skutočnosť medziľudských vzťahov a zanecháva ľudskú spoločnosť hladnú po uskutočnení jej snov.

Slovo spoločenstvo má svoj zvláštny význam v spisoch Nového zákona, kde vyjadruje účasť či spoločenstvo s Kristom ako aj v pute či spojení, ktoré Kristus tvorí medzi veriacimi.

Apoštol Pavol používa slovo koinónia štrnásťkrát vo svojich listoch (pätnásty krát je uvedené v liste Židom). V Pavlovom používaní slova koinónia neodráža sa sen filozofov, ale potvrdzuje novú skutočnosť. „Boh nás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána.“ (1Kor 1,9) Sme pritiahnutí do vzťahu s Bohom a máme účasť na jedinečnom spoločenstve, získanom pre nás krvou Pána Ježiša Krista (1Kor 10,16). Všetko v živote je prejavom našej neviditeľnej ale skutočnej účasti vo všetkom, čím Ježiš je. Toto neviditeľné puto s Kristom sa prelieva do nášho spoločenstva s inými veriacimi. Keď uznávame, že aj iní sú v Kristu, vtedy im podávame ruku spoločenstva (Ga 2,9), pociťujúc účasť či partnerstvo v evanjeliu (Flp 1,5). Aj dávanie či obetovanie kresťanov máme chápať v súvislosti spoločenstva. V tomto znení finančné dary sa stávajú spoločným zdieľaním sa a nie „dávaním“ (Rim 15,26; 2Kor 8,4; 9,13; Žd 13,16).

 Pavol používa slovo koinónia, aby zdôraznil skutočnosť nášho neviditeľného, mystického spojenia s Kristom. Apoštol Ján však zaostruje svoj pohľad na našu skúsenosť spoločenstva. Svoj list začína s faktom, že naše spoločenstvo je „s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom.“ (1Jn 1,3) My však toto spoločenstvo či zážitok spoločenstva nemáme, ak chodíme vo tme. V tomto prípade tma nepredstavuje hriech ale sebaklam, podobne ako svetlo nepredstavuje bezhriešnosť ale úprimnosť v našom vzťahu s Pánom. Keď pestujeme úprimný vzťah k Bohu, vtedy máme spoločenstvo s Bohom a Božím ľudom (1Jn 1,7).

Spojivo, ktoré nás spája s Kristom, pripája nás aj jeden k druhému. Spoločenstvo, ktoré prežívame v spoločenstve viery je oveľa silnejšie ako priateľstvo.

V spisoch Nového zákona spoločenstvo začína naším vzťahom k Pánovi Ježišovi neviditeľným putom. To puto lásky prežívame vtedy, keď žijeme v blízkom a úprimnom spoločenstve s Ním. Naše spojenie s Pánom Ježišom je základom pre puto lásky s ostatnými veriacimi. Pretože to spojenie je také skutočné a vitálne, môžeme spolu nažívať v intimite, aká je nemožná za iných okolností.

V Cirkvi nie sú „Robinsoni“ na opustenom ostrove, ale sú radujúce sa Božie deti (1Jn 3,1 a iné). Nie je to nad naše chápanie a niečo úžasné?! Vďaka Bohu za to!

JÁN ČÍŽ