Rubrika: Téma > Nikto nie je ostrov

Zápisky z opusteného ostrova

Nedávno sme s kolegom v práci debatovali o tom, že jedného dňa, až sa všetci postavíme pred Boha, každý bude musieť sám za seba preukázať, ako má vyriešenú otázku spasenia, čo urobil s Pánom Ježišom Kristom a Jeho obeťou na kríži. Tam nám nikto nepomôže a my nepomôžeme nikomu. Ale pokiaľ sme tu na zemi, Boh nás obklopil ľuďmi a zapojil do množstva vzťahov. Nepostavil nás sem nato, aby sme si žili každý sám pre seba niekde na odľahlom ostrove.

Hoci, niekedy sa mi predsa len zdá, že som ako taký opustený ostrov. Široko ďaleko nekonečný oceán, nikde ani živáčika. Je to dané mojím nie bežným ochorením. Ani samotní lekári mi nevedia vysvetliť, čo sa v mojom tele deje, prečo sa to deje a ako to riešiť. A o čo viac bežní ľudia okolo mňa nedokážu pochopiť a porozumieť, čím prechádzam, s akými „drakmi“ bojujem a aké komplikácie mi to prináša do bežného každodenného života. Niežeby nechceli rozumieť. Jednoducho existujú veci, ktoré ak niekto nezažije, len veľmi ťažko pochopí, hoci by sa o to aj úprimne snažil. Zrejme to poznáte aj z vlastných skúseností. Čas od času sa v živote každého človeka objaví špecifický problém, a nemyslím tým len zdravotný, ktorý ho stiahne do akejsi izolácie, nepochopenia…

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že život na opustenom ostrove má svoje výhody. Je fajn mať svoj pokoj, nemusieť nikomu nič vysvetľovať, nemusieť sa ospravedlňovať za svoje obmedzenia, nemusieť popri tom svojom znášať aj bremená iných… Áno, občas je to fajn, ale po chvíli človek začne stále intenzívnejšie cítiť tiaž samoty a začne sa obzerať po nejakom spojencovi. Rád by pookrial pri niekom, kto zažil ten istý problém, kto by rozumel, kto by vedel dať radu. Alebo možno aspoň pri niekom, kto by vypočul, hoci celkom nepochopí, kto by dal najavo, že na človeka myslí, hoci nevie konkrétne pomôcť. Ale niekedy sa prihodí, že na obzore nikoho niet, akoby sa z nášho oceánu vytratili všetky ostrovy.

Je ťažké zostať uprostred oceánu sám. No niekedy nám Boh zoberie z dohľadu všetko, o čo sme sa opierali, aby sme si končene všimli zem pod vlastnými nohami. Práve na opustenom ostrove začínam chápať, že vlastne nie som, nikdy som nebola a ani nikdy nebudem sama. Veď predsa aj keď okolo seba vidím len vodu, priamo pod sebou mám malý fliačik zeme, ktorý ma drží. A nie je to hocijaká zem, je to pevná skala, tá najpevnejšia, ktorá vydrží úplne všetko, ktorá sa nikdy nepotopí. Tou skalou je môj Boh. On tu vždy bol, je a bude pre mňa. On ma pevne drží vo svojom náručí. Na Neho sa môžem vždy spoľahnúť. U Neho nájdem utíšenie a odpočinutie od všetkých trápení.

Keď človek znovuobjaví pôdu pod vlastnými nohami, keď nájde pokoj a istotu v Božom náručí, zrazu sa jeho okolie začne meniť. Ťažké mraky sa roztrhajú, oceán sa upokojí a na obzore sa pomaličky začnú znova objavovať ostrovy a možno časom aj celé kontinenty ľudí a vzťahov. A najzvláštnejšie na tom je, že ak človek začne prežívať naozaj intenzívny a čistý vzťah s Bohom, ak sa tento vzťah stane prioritou v jeho živote, už nemusí iné ostrovy prácne vyhľadávať, oni akosi priplávajú sami. Tajomstvo spočíva v tom, že ak žijeme v tesnej blízkosti Boha, Boží pokoj, láska, sila, múdrosť a mnoho ďalších Jeho darov začne z nášho srdca prúdiť aj do nášho okolia bez toho, že by sme si to všimli. Všímať si to však budú ľudia okolo nás.

Boh nikoho z nás nestvoril pre život na opustenom ostrove, aj keď sa nám to občas tak javí. V tejto súvislosti sa mi ako prvý v mysli vynára verš z 1. knihy Mojžišovej (2,18), kde Boh už pri stvorení skonštatoval, že:

"Nie je dobré človekovi byť samému."

A v tesnom závese za ním mi vždy napadnú verše z 2. listu Korinťanom (1,3-4):

Okrem pevného vzťahu s Bohom, ktorý je prvoradý, je pre nás dôležitá aj sieť vzťahov medziľudských, pretože tak sme boli stvorení. Každý z nás potrebuje nejakého človeka, ktorý by ho pochopil a podporil. Ale ak práve nikto taký v dosahu nie je, pre odbúranie samoty možno pre začiatok postačí zistenie, že niekto potrebuje mňa.

JANA ČÍŽOVÁ