Rubrika: Vzpomínky

Spomienka na sestru Vyhnánkovú

V minulom čísle Živého Slova sme si pripomenuli 90. narodeniny sestry Ruženky Vyhnánkovej. Krátko nato, 14. februára tohto roku, si ju jej Pán povolal k sebe. Na pohrebe si na jej život spomínal brat Ján Hudec:

Dávidov 23. žalm odzrkadľuje, čo milá sestra Ruženka Vyhnánková prežívala vo svojom živote. Hospodin, ktorému v mladosti odovzdala svoj život, bol jej pastierom. On ju viedol a sýtil dobrým na zelených pažitiach Jeho slova, potešoval, povzbudzoval a zmocňoval do služby, ktorú konala. A privádzal ju, keď bola ustatá, k vodám odpočinutia v spoločenstve s Ním, pri Jeho slove a na modlitbách, ako i v kruhu jej rodiny.

Jej kalich pretekal. Občerstvenie brala nielen pre seba, ale delila sa oň s ďalšími. Predovšetkým bola posilou a oporou, tak veľmi potrebnou, svojmu manželovi, bratovi Františkovi Vyhnánkovi. Bola zdrojom požehnania aj pre svoje deti a prijaté deti a pre mnohých najmä mladých, ktorí s vďakou spomínajú na to, čo mohli vziať v spoločenstvo s ňou. Posilňovaná svojím Pánom prežila aj viac než 30 rokov ako vdova, keď sa Pánovi ľúbilo povolať jej manžela do večnosti.

Je to krásne, že tento život, naplnený službou Jemu a tiež službou svojím bratom a sestrám i ďalším ľuďom, mohla zakončiť, ako to žalmista hovorí: Aj keby som išiel dolinou tône smrti, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou; tvoj prút a tvoja palica ma potešujú. Ten prút a palica neboli na trestanie. Ako hovoria znalci pomerov na Blízkom východe, keď mal pastier prevádzať svoje ovce cez úzku lavičku ponad vodu, položil svoj prút na chrbát ovečky a palicou sa jej nežne dotýkal a posúval ju dopredu. Tak  cítila, že nejde sama, že on je s ňou a že sa nemusí báť, i keď videla tú vodu pod sebou. Tak i naša milá sestra mohla prechádzať do večnosti, keď vedela, že jej Pán je s ňou. Nemusel sa báť ničoho zlého a vedela, že tam na druhej strane ju čaká On sám, aby ju prijal do svojej slávy.

Už v tomto živote tak rada prebývala v dome Hospodinovom, v zhromaždení, v spoločenstve Božieho ľudu po dlhé časy. Ale jej nádej bola uprená do večnosti, v ktorej, ako vedela, ju očakáva jej Pán, s ktorým bude žiť na veky.

Keď dovolíte, chcel by som teraz povedať moje osobné svedectvo o tom, ako som poznal a ako sme i viacerí poznali sestru Ruženku Vyhnánkovú. Stretol som sa s ňou prvý raz v spoločenstve kresťanov v byte brata Karola Pavloviča v Bratislave v marci 1954. Zhromaždenia týchto veriacich boli vtedy zakázané, no napriek tomu sa stretávali po domoch s rizikom postihu od štátnych orgánov. Ona ma pozvala do zhromaždenia mladých v ich príbytku. Prišiel som tam ako čerstvo obrátený študent a ocitol som sa v spoločenstve mladých ľudí, čo bolo pre mňa úplne nové.

Tam som sa zoznámil s týmito mladými ľuďmi i s rodinou Vyhnánkovcov. Mali vtedy tri malé deti, dcéru Ruženku a synov Ľubka a Mirka. Neskôr k nim pribudol tretí syn Danko. A neskoršie mali v rodičovskej starostlivosti dve dievčatká, Janku a Helku, od chorej sestry brata Františka Vyhnánka. Pri opakovaných návštevách v ich malom príbytku som mohol poznávať brata a sestru a život v ich rodine.

Až s odstupom času som si vedel uvedomiť, aká to bola záťaž pre sestru Ruženku, ktorá bola srdcom rodiny. Už starostlivosť o ňu vyžadovala veľké každodenné úsilie, keď denne preukazovala materinskú lásku svojim a neskôr i prijatým deťom. A k nej pribudla ďalšia láska k veľkým deťom, k nám, mladým chlapcom a dievčatám, ktorí sme túžili mať spoločenstvo vzájomné aj s nimi. Aká to bola skromnosť, v ktorej tá rodina žila, a napriek nej aká štedrosť v dávaní a obetovaní sa pre druhých! Ich príbytok bol vždy otvorený pre nás a oni sa nám venovali ako náhradní rodičia – a tak sme ich aj volali ocko a mamička. Prichádzali sme k nim ako do svojho druhého domova, kde sme vždy našli láskavé prijatie i radu a duchovnú pomoc.

 V novembri 1954 prežili sme s nimi uväznenie troch starších zboru a mladého brata spomedzi nás, Milana Hrdinu, ich odsúdenie na vysoké tresty a väznenie i zázrak Božieho vyslobodenia v ich prepustení z neho a povolení činnosti Kresťanských zborov. Po ňom nastalo nové obdobie v živote ich rodiny, keď sa brat František Vyhnánek na 26 rokov stal zástupcom týchto zborov na Slovensku pred štátom.

Počas tohto dlhého obdobia popri starostlivosti o deti vytvárala sestra Ruženka svojmu manželovi zázemie pre túto ťažkú službu a bola mu v nej nielen praktickou ale aj duchovnou oporou. Vždy nám bola príkladom svojou dôverou v Pána Boha, láskou k Pánu Ježišovi, k svoji deťom i k nám. Získala si dôveru dievčat a dávala im cenné rady do života, im aj chlapcom. Tým však bol radcom najmä jej manžel. Mala u nás autoritu, ale bola to autorita lásky. Viedla nás k využívaniu Božích darov, osobitne daru spevu i hudby ako dirigentka nášho spevokolu a spolu s nami aj speváčka a hudobníčka na stretnutiach mladých.

Na záver mojej spomienky na sestru Ruženku Vyhnánkovú chcem citovať ešte dva verše z Biblie. Múdra žena buduje svoj dom. (Prís 14,1) Od Hospodina je rozumná žena. (Prís 19,14) Ona bola takouto ženou. Budovala láskou dom svojej rodiny a bola darom od Hospodina pre svojho manžela, svoje deti, ale i pre nás, vtedy mladých. Sme vďační Pánu Bohu i jej za takúto láskavú službu, ku ktorej ju zmocňoval jej Spasiteľ a Pán Ježiš Kristus a cez ktorú sme mnohí vzali mnohé Božie požehnanie. Vďaka buď Pánu Bohu za ňu!

JÁN HUDEC