Rubrika: Církev a společnost

Otcovia a páchatelia

Islamistickí extrémisti a atentátnici uskutočnili svoje hrozné činy v presvedčení, že slúžia svojmu bohu, Alahovi. Skrývajú tieto činy pod heslo „Svätá vojna“ (džihád) a cítia sa potvrdení Koránom a tradíciami Islamu (ahadith).

Atentátnici z masakru v Paríža v novembri 2015 hlasno volali „Alláhu akbar“, čo v preklade znamená „Alah je väčší“. Je to formulka z obvyklého islamského modlitebného volania, alebo súčasť samotnej modlitby. Že sa to kričalo počas teroristického útoku, vytvoril sa vzťah medzi islamskou vierou a terorom.

Niet divu, že pre mnohých Európanov sa medzitým stalo náboženstvo všeobecne nebezpečným a spoločensky škodlivým. Smútočná reč na jednom mieste atentátov v Paríži bola sprevádzaná klavírnou skladbou „Imagine“ od Johna Lennona: „Predstav si, že nad nami nie je žiadne nebo, dá sa to, ak sa o to pokúsiš. Predstav si, že pod nami nie je žiadne peklo a nad nami je len obloha. Predstav si, že všetci ľudia žijú len pre dnešok… Predstav si, že neexistujú žiadne krajiny, nie je to také ťažké. Predstav si, že nie je prečo vraždiť či zomierať, a nie je ani žiadne náboženstvo.  Predstav si, že všetci ľudia žijú v mieri…“ Pre dnešných osvietených Európanov nie je žiadny rozdiel medzi islamom a kresťanstvom. Náboženstvo nesie semeno násilia, keď sa nenechá preosiať cez sito osvety a humanizmu.

Aj Biblia pozná násilie, boj a trest. Dá sa tým potvrdiť, že násilie nie je len problém islamu, ale všeobecne náboženstva? Nakoľko súvisí problém islamského násilia s náboženstvom? Je to v podstate rovnaké násilie ako v Biblii? Treba k tomu uviesť niekoľko poznámok:

1. Rôzne príčiny násilia

Je to nielen ideológia, ktorá vedie k násiliu, je to tiež rôzne sociálne prostredie, istý spôsob výchovy a osobnostná konštelácia, čo je priaznivé pre násilie. Ľudia, ktorí sú schopní takýchto atentátov, žijú vo zvláštnych psychologických okolnostiach: Sú uzavretí v nejakých iných názoroch a roky naočkovaní extrémne zjednodušenou schémou priateľ-nepriateľ.

Dve odvážne študentky počas dvoch rokov robili interview v libanonskom väzení s väznenými teroristami. Je pozoruhodné, že všetci teroristi sa zhodli, že buď mali alebo bezcitných otcov, alebo ich vôbec nemali. Podobne píše aj psychológ Ahmad Mansour vo svojej novej knihe Generation Allah (Generácia Alaha): „Často vidíme u radikálnych salafistov[1], že im chýba vzor otca a že prežili osobné krízy.“

Islamský teror dokonca naráža na pravidlá Islamu: Smrť civilov, zvlášť nebojujúcich žien, je zakázaná podľa ahadith (Al-Buchary, č. 3015): „V boji, ktorý vedie posol Alahov, Alahove požehnanie a pokoj na ňom, sa nájde mŕtva žena. A posol Alahov, Alahove požehnanie a pokoj na ňom, zakazuje zabíjať ženy a deti…“ Mnoho hrozného, čo sa v mene islamu deje napriek tomu, treba tiež vysvetliť zo životných okolností atentátnikov.

Zo srdca si prajem, aby mnohí moslimovia poznali Boha Otca Pána Ježiša a mohli Ho prijať, lebo je to aj pre kresťanov jediná cesta, ako prekonať negatívne skúsenosti s vlastnými otcami a byť zmierení.

Pavol píše v liste Efežanom (3,14-15): „Preto zohýnam kolená pred Otcom,od ktorého má meno každý rod[2] na nebi i na zemi…“ Čím viac sa ľudia vzďaľujú od Boha, je aj ich predstava otcovstva vzdialenejšia podstate Boha. V konečnom dôsledku to škodí deťom. Žijú v strachu z otcov, ktorí s nimi zle zaobchádzajú a ich zneužívajú. Následkom tohto strachu je niekedy hnev, ktorý ich robí schopnými nepochopiteľných činov.

Prečo sa ale spájajú v súčasnosti títo teroristi s islamom? Môže to byť tak, že viera islamu má málo spoločného s násilím v mene boha?

2. Rozšírenie náboženstva a násilie

Hoci sa v mene náboženstva viedla vojna, malo to niečo dočinenia s náboženstvom. V Starom zákone boli totiž vojny, ktoré prikázal Boh, ale boli súčasne ostro ohraničené. Kráľ Dávid mal prísne zakázané budovať stálu armádu alebo viesť svojvoľné dobyvateľské vojny. Vojny sú Božou záležitosťou a vždy len ultima ratio[3] ako protilátka proti krutému a nebezpečnému správaniu, ku ktorému sa nedá inak pristupovať. Vojna a misia sa v Starom zákone nikdy nespájajú. Nebola žiadna vojna, aby boli okolité národy obrátené na správnu vieru.

V Novom zákone je táto línia ešte dôslednejšie vyznačená. Jedinou zodpovedajúcou reakciou na násilie je láska, zvlášť ku nepriateľom. Cenou je vlastný život, tak ako to žil sám Ježiš – martýri sú v dejinách Cirkvi ľudia, ktorí stratili svoj život, lebo nenásilne svedčili o svojej viere. Vojaci sa nechápu ako martýri. „Svätá vojna“ (džihád) je významná téma v islamskej teológii. Islamská teológia rozdeľuje svet na krajiny s islamskou vládou – Dar-al-Islam, „dom islamu“ a krajiny, v ktorých islam nevládne Dar-al-Harb, „dom vojny“.

Posledné sa musí stať nad všetkými islamskými štátmi, lebo nárok koránu sa týka všetkých ľudí. Alah požaduje podriadenie (arabské slovo: islam). Každý človek musí poslúchnuť túto požiadavku, skôr alebo neskôr, dobrovoľne alebo z donútenia. Objednávka islamu je univerzálne rozšírenie šaríe, islamského práva. Až keď vládne islamský zákon a ľudia ho plnia, islamská misia je ukončená, Alahovi je podriadený celý svet. Pri podmaňovaní si neislamských území ide o určitú formu islamskej misie.

3. Raj pre martýrov

V tomto bode sa líši ako židovská, tak i kresťanská teológia od islamskej. Násilie v Starom zákone nie je to, čo si zaslúži pochvalu. Dokonca kráľovi Dávidovi Boh sám odmietol dovoliť stavať chrám, lebo mal príliš veľa krvi na rukách. V Novom zákone nie je násilie niečo, čo by malo byť v nebi odmenené – naopak, odmena je prisľúbená tým, ktorí žehnajú nepriateľom a prajú im dobro. (Lk 6,35; Mt 5,44)

V islamizme je to inak. Mohamedovým príchodom do Mediny (r. 622) sa menia súry, ktoré prijal od Alaha: z povzbudenia k trpezlivosti na výzvu k boju. Prívrženci Mohameda verili jeho teológii svätej vojny, ktorej odmenou je korisť teraz a raj potom. S veľkou dynamikou a nepochopiteľnou rýchlosťou po Mohamedovej smrti ovládli veľké časti Blízkeho východu a napádali neskôr aj Španielsko a Konštantinopol (dnes Istanbul). Dvakrát boli blízko k tomu, aby si podmanili celú Európu. Motivácia zomrieť za vieru a tým okamžite vstúpiť do raja dávala bojovníkom nezvyčajnú silu. O tom svedčia rozprávania z tej doby. Z ahadith (Al-Buchari 2787): Abu Huraira oznamuje: Počul som Alahovho posla, nech je na ňom Alahove požehnanie, povedať: Ten čo sa vydal na cestu Alahovu džihád – Alah pozná dobre tých, čo podnikajú jeho cestu džihád – je podobný tomu, ktorý sa neustále postí a modlí. A Alah dá mudžahídovi na jeho ceste výzbroj k tomu, aby buď zomrel a mohol vojsť do raja, alebo ho nechá vrátiť neporušeného s odmenou alebo korisťou.

Boli dokonca doby islamskej dogmatiky, v ktorých sa myslelo na to, že zaradia svätú vojnu ako šiesty stĺp islamu, vedľa vyznania viery, pôstu, modlitby, almužny a púte.

4. ALE: Človek je viac, ako jeho náboženstvo

Je fatálny, chybný záver, ktorý by sa dal spraviť z tejto krátkej úvahy: Báť sa moslimov, „homo homini lupus“, básnil kedysi rímsky básnik Plautus: „Človek je človeku vlkom.“ Násilie je strašné, a to sa nájde v každej ideológii a náboženstve, a napokon aj v ateizme a kapitalizme – je všade, kde sú ľudia.

Dve svetové vojny v 20. storočí neboli z islamu, ale z prehnaného nacionalizmu t.j. ateistickej nacionálnej ideológie. Ďalšie milióny ľudí zomierali pre ateistický komunizmus v Rusku, Číne a mnohých iných krajinách. Islam nie je vinný zo všetkého a nie vždy zapríčiňuje násilie.

Preto sa nik nemusí báť moslimov viac alebo menej ako ostatných ľudí. Sú to ľudia ako my s obavami aj nádejami, ako my s náboženskými pocitmi, a presne tak nekonečne milovaní Bohom – ako my. Potrebujú našu pomoc, keď sú na úteku pred násilím, keď hladujú a mrznú, keď potrebujú prácu a príjem. V nich nás stretáva Ježiš, a čo im my robíme, robíme to pre samotného Ježiša.

Kto sa pýta, či ide o moslima, prv než je pripravený pomôcť, neporozumel evanjeliu. Pavol hovorí, že to nehrá žiadnu rolu, ktorý zákon mám za správny, keď ho tak či tak prestupujem (Rimanom 2-3). Ani Šaría alebo Tóra ani kresťanská tradícia nespasia človeka, ale len Ježiš Kristus.

ULRICH NEUENHAUSEN
vedúci Forum Wiedenest
Z Offene Türen 1/2016
Preložil JÁN ČÍŽ