Rubrika: Křesťanský život

Slúžiace vedenie v praxi

Ja som medzi vami ten, čo obsluhuje. (Lukáš 22,27)

V júni 2006 sa konala v Pomezii neďaleko Ríma 6. svetová misijná konferencia bratských zborov IBCM6. Medzi vyše 700 účastníkmi z viac než 100 krajín všetkých kontinentov mali zastúpenie i kresťanské zbory z Českej Republiky a Slovenska. Tento článok je adaptáciou prednášky Iana Burnessa (vedúci britskej misijnej agentúry Echoes of Service) na konferencii.

Hoci v niektorých kresťanských kruhoch sa vodcovstvu venuje veľa pozornosti, v bratskom hnutí, ktoré má laický charakter, sa o ňom veľa nehovorí a už samotná terminológia je problematická. Anglický pojem „leader“ je tu prekladaný slovom „vodca“ alebo „vedúci“, hoci v zboroch sa takto nikto netituluje. Označuje človeka, ktorý je zodpovedný za druhých, ovplyvňuje ich duchovný rast vedie ich v službe, či už je to starší brat, pracovník s mládežou alebo iný služobník v cirkvi, ktorý pracuje s ľuďmi.

Už na prvý pohľad je medzi rolami vodcu a služobníka rozpor. Normálne je, že vodcovia vedú a služobníci im slúžia podporou ich vedenia. Ak je však naším vzorom Pán Ježiš, rozpor je prekonaný.

Vodcovstvu a jeho rozvoju sa venovalo od 60. rokov minulého storočia veľa pozornosti. Predtým boli vodcovia (vedúci) uznávaní, ale neboli pre svoje vedenie nejako zvlášť trénovaní. Predpokladalo sa, že niektoré triedy v spoločnosti majú vedúcu úlohu a ostatní ich majú nasledovať. Vedenie bolo buď dobré alebo zlé alebo na tom nezáležalo, ale zriedkakedy bolo spochybňované. Vodcovia boli rešpektovaní pre svoje kvality, postavenie alebo moc.

Lee Iacocca, ktorý bol v 70. rokoch vrchným šéfom Chrysler Motor Company, sa stal modelovým vzorom silného vodcu. Jeho životopis vyšiel pod názvom „Kam sa podeli všetci vodcovia?“ Potom sa objavil John Maxwell a s ním aj evanjelikáli objavili tréningy vodcov a (pod vplyvom popularizátorov ako Bill Hybels a ďalších) dospeli k presvedčeniu, že zlyhávajúce vedenie je spoľahlivým receptom na katastrofu.

Dnes knižnice na celom svete plnia príručky o vodcovstve. Knižný predajca Amazon.com im venuje 75 strán ponuky na webe (asi 1200 titulov). Väčšina z nich sa zameriava na to, ako dosahovať výsledky vo svete biznisu, ako dosahovať zisk a rast a vplyv nad prítomnosťou i budúcnosťou. Kresťania tieto modely adaptovali a neraz sa zamerali na dosahovanie výsledkov na úkor biblických základov. Je veľmi ľahké, ale nedostatočné, prevziať svetský model a „posvätiť“ ho pridaním niekoľkých veršov z Biblie.

Biblický základ – model vedenia službou

Moderný svet vyrástol na osvietenskom svetonázore a jeho viere, že ľudstvo je schopné nekonečného rozvoja. Pokrok a rast nie sú nutne v protiklade k Božiemu dielu, ale za týmto svetonázorom je odlišné chápanie sveta: namiesto Boha na tróne vesmíru je na jeho mieste človek. David Bosch sumarizuje dopad tohto kultúrneho posunu:

Ústredným vyznaním osvietenstva je viera v ľudstvo, ktorého pokrok je zaručený voľnou súťažou jednotlivcov, ktorí sa usilujú o svoje šťastie… Tento nenásytný apetít po slobode žiť, ako sa mi páči, sa v západných demokraciách vyvinul na akési neodňateľné právo. Sebestačnosť jednotlivca bola povýšená nad jeho zodpovednosť pred spoločnosťou. Jeho sloboda, a nič iné, je absolútnou hodnotou.[1]

Preto musíme pri našej téme najprv položiť biblické základy. V 13. kapitole Jánovho evanjelia vidíme Kristov model vedenia, ktoré je v skutočnosti službou. Učeníkom, ktorí sa dohadovali, kto z nich je najväčší, povedal: „Králi národov panujú nad národmi, a tí, čo majú nad nimi moc, si hovoria dobrodinci. Vy tak nerobte! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca nech je ako služobník. Lebo kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí? Ale ja som medzi vami ten, čo obsluhuje.“[2]

Izaiáš predstavuje vzor služobníka v jeho prvej piesni o Hospodinovom služobníkovi.[3] Pri tomto vzore, ktorý Matúš vzťahuje na Krista,[4] si všimneme štyri skutočnosti.

1. Jeho povolanie a vystrojenie do služby: „Môj vyvolený … Svojho ducha som vložil na neho.“ (v. 1) Vedúci sa môžu školiť a zlepšovať, aby boli lepší a účinnejší, ale vedenie (a spravovanie) je Bohom daný duchovný dar.[5]

2. Jeho charakter: „Nebude kričať ani nezvýši hlas…“ (v. 2) Ako Boží služobník nezameriava sa na presadzovanie svojich záujmov, ale na konanie Otcovej vôle a službu druhým. Ježiš sám o sebe hovoril, že je „tichý a pokorný srdcom.“[6] To nie sú bežné kvality, aké by ľudia hľadali pri vodcoch.

3. Jeho súcit: „Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí.“ (v. 3) Venuje sa zlomeným a slabým tak, aby ich priviedol k pôvodnému určeniu.

4. Jeho vytrvalosť: „Neochabne a nepodlomí sa.“ (v. 4) Sklamanie je neduhom, kvôli ktorému to mnohí vodcovia vzdajú. On pokračuje, kým svoje dielo pre Boha nedokoná.

Takto vyzerá slúžiace vedenie v praxi. Tomuto Pánovi patríme, takýto vzor máme nasledovať. Ježiš Kristus sám je „Slúžiaci Kráľ“.

Osobné kvality slúžiacich vodcov

Akými vlastnosťami by sa mal vyznačovať kresťan, ktorý vedie druhých?

Charakter je základnou nevyhnutnosťou pre kresťanské slúžiace vedenie. Pavol mohol povedať: „Napodobňujte ma, ako ja napodobňujem Krista!“[7] lebo jeho charakter sa podobal Kristovmu. Osobná zbožnosť, usilovanie o svätosť a rast v Kristovej milosti by mali byť prvoradými znakmi tých, čo vedú v Božej službe. V sekulárnom svete sa predpokladá, že to, čo človek je a robí vo svojom súkromí, nemá vplyv na jeho schopnosť plniť si úlohy vedúceho. Pre kresťanských vodcov to však rozhodne neplatí. „Pamätajte na tých, čo vás viedli a hlásali vám Božie slovo. Dobre si všímajte, aký bol koniec ich života a spôsob žitia a napodobňujte ich vieru.“[8] Cirkev alebo kresťanská organizácia sotva prerastie svojich vedúcich, a keď títo neprejavujú zbožný charakter, má to zhubné dôsledky. Albert Mohler píše: „Tí, ktorých vedieme, od nás čakajú, že budeme žiť a viesť v súlade so svojím presvedčením. Neuspokoja sa s tým, že svoj charakter predvádzame len na verejnosti, kým naše pravé ja je odlišné.“[9]

Slúžiaci vodcovia musia predovšetkým uplatňovať zbožnú sebadisciplínu, lebo najväčšia prekážka pre vyplnenie nášho poslania spočíva v nás, nie vo vonkajších faktoroch. Veľmi potrebná je schopnosť sebakritiky a dôsledného sebaskúmania, lebo je až priveľmi ľahké tolerovať pri sebe nedostatky, ktoré kritizujeme pri druhých. U slúžiaceho vodcu je charakter kriticky dôležitý.

Kompetentnosť. Kresťanskí vedúci by mali byť dobrí a zbožní ľudia, ale nie všetci dobrí ľudia majú schopnosť viesť. Efektívne vedenie predpokladá isté kvality. Jeden človek ich nemusí mať všetky, ale aspoň niektoré z nich mať musí. Tímové vedenie umožňuje, aby sa vo vyváženej skupine spojili rôzne schopnosti.

Vodcovia musia mať presvedčenie – vedomie svojho povolania a aj energiu a entuziazmus, aby ho naplnili. Vplývajú na druhých tým, svojím inšpirujúcim presvedčením. Nedajú sa unášať hocijakým vetrom a iní sú ochotní ísť za nimi tým istým smerom.

Vodcovia sú správcovia, ktorí účinne spravujú ľudí, procesy a služby. Delegujú a zmocňujú iných k plneniu úloh, ktoré smerujú k dosiahnutiu celkových cieľov.

Vodcovia sú komunikátori: jednou z podstatných zručností vodcu je schopnosť jasne komunikovať víziu a smerovanie. Patrí k tomu aj schopnosť verejného prejavu.

Vodcovia používajú moc obozretne, lebo si uvedomujú jej nebezpečenstvá. Status a popredné miesto môžu rýchlo skresliť náš pohľad. Zvuk nášho mena môže byť opojný a postavenie sa môže ľahko stať pascou. Abraham Lincoln povedal: „Takmer všetci ľudia znesú protivenstvo, ale keď chceš vyskúšať charakter človeka, daj mu moc.“ Preto sa musíme obklopiť ľuďmi, ktorí nám vedia radiť a dokážu nás aj úprimne skritizovať.

Rozvoj a rast

Vedenie nemôže byť nikdy statické, ale musí reagovať na zmeny. Dnes sme zahltení informáciami a obklopení stále pokročilejšou technikou. Ako máme uprostred toho prežiť?

Vodcovia musia byť celoživotní študenti. Stále sa musia učiť a rozvíjať a byť schopní posúdiť, čo bude prínosom pre nich v ich role. Ak sa prestaneme učiť, dosiahli sme štádium, keď by sme mali zložiť funkciu.

Vodcovia musia byť myslitelia. Získavanie vedomostí je dôležité, ale je rozdiel medzi znalosťami a múdrosťou. Múdrosť je schopnosť správne použiť vedomosti. Pre kresťanského vodcu to znamená hľadať Božiu myseľ, lebo „bázeň pred Hospodinom je začiatkom múdrosti.“[10]  Každý vodca si musí nájsť čas na premýšľanie a aplikovanie tejto múdrosti v živote. „Vedomé popieranie skutočnosti je ústredným nebezpečenstvom vodcovstva a vodca musí odolať tomuto pokušeniu.“[11]

Vodcovia musia byť čitatelia. Toto môže byť pre niektorých ťažké, ale musíme sa usilovať a urobiť čítanie súčasťou nášho pokračujúceho rozvoja. Ak majú vodcovia rozumieť dobe a potrebám, musia kŕmiť svoju myseľ a veľa čítať.

Skladanie účtov

Podľa Pavla je vodcovstvo správcovstvom. „Od správcov sa nežiada nič iné, len aby sa každý preukázal ako verný.“[12] Vodcovia majú rôzne úrovne zodpovednosti, v konečnom dôsledku pred Bohom, ale aj pred tými, ktorých vedieme, ktorým slúžime, pred členmi nášho tímu aj tými, ktorí podporujú našu službu. Zúčtovateľnosť je veľmi dôležitá, lebo vodcovia čelia mnohým nebezpečenstvám a pokušeniam. Pre mužov sú pri vedení tromi veľkými úskaliami peniaze, sex a moc. Je pravdepodobné, že budeme zraniteľní v niektorej z týchto oblastí, ak aj nie vo všetkých. Pre ženy môžu byť problémom napríklad pocit vlastníctva (zvlášť nejakej služby), nadŕžanie a neústupnosť. Ak si nie sme vedomí pokušení a nevypracujeme si mechanizmy zúčtovateľnosti, všetci vodcovia sú zraniteľní.

Vedenie a naše kultúry

Biblické princípy vedenia sa dajú aplikovať univerzálne, ale vodcovstvo sa bude líšiť od kultúry ku kultúre. V našom globalizovanom svete, kde sú kultúry v častej interakcii, to môže viesť k značným nedorozumeniam a rozdielom v praxi. Ako kresťania žijeme pod autoritou Písma, ale Písmo interpretujeme rozlične a naša prax je utváraná naším prostredím a kontextom. Naša kultúra ovplyvňuje podobu nášho vodcovstva a s pribúdaním misijných tímov s členmi z rôznych kultúr je pravdepodobnosť nedorozumení vysoká. Za ostatných 30 rokov sa týmto medzikultúrnym stretom venoval holandský výskumník Geert Hofstede.[13] Tu sa tomu venujeme len stručne.

Ťažkosti pri vedení

Vedenie môže zlyhať alebo stratiť účinnosť z rôznych dôvodov.

Chýbajúce vedenie. Vodcovské vákuum, neadekvátne vedenie alebo neuznané vedenie má za následok zlyhanie. Reakciou na autoritárske vedenie môže byť vedenie vágneho konsenzu, ktoré paralyzuje proces rozhodovania. Pohyb dopredu je nepravdepodobný a služba upadá alebo sa rozkladá. Reakciou na slabé vedenie nemá byť žiadne vedenie, ale lepšie pripravené vedenie.

Dominujúce alebo diktátorské vedenie. Opačnou krajnosťou je silné dominujúce vedenie. Hoci vodcovia sú na to, aby viedli, musia tiež načúvať tým, ktorých sú povolaní viesť, a hoci presvedčenie a odvaha sú veľmi dôležité, môžu sa prejaviť odmietnutím každej kritiky. Peter píše starším: „Nie ako keby ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu.“[14] Naši africkí bratia poznajú „syndróm veľkého muža“, keď vodcovia nahromadia moc a potom zneužívajú tých, čo sú pod nimi. Vidíme to vo verejnom živote a žiaľ že aj v kresťanskom spoločenstve. To nejde dohromady so slúžiacim vedením, ktoré svedčí nasledovníkom Krista, ktorý bol tichý a pokorný srdcom.

Nerozhodné alebo slabé vedenie. Snaha vyhnúť sa dominantným vodcom môže viesť k nerozhodnému vedeniu, ktoré nikoho neurazí a chce dať všetkým za pravdu. Taký vodca v skutočnosti nevedie. Aj keď nemáme nikoho urážať ale vystupovať láskavo, vodcovia musia viesť a prejavovať odvahu a schopnosť obhájiť svoje rozhodnutia. Božiemu dielu nikdy nepomôže, ak sú vodcovia slabí, to nie je to isté ako vedenie službou.

Príliš zaneprázdnené vedenie. Vedenie si vyžaduje čas: čas rozmýšľať, plánovať a praktizovať vedenie. V dobe, keď sa toho deje stále viac, mnohí vodcovia nevedú, lebo na to skrátka nemajú čas. Preskakujú od úlohy k úlohe, nemajú čas zvažovať a modliť sa, čo vedie k unáhleným rozhodnutiam a nesprávnym úsudkom. Mnohí rozpoznajú tento syndróm, môže to byť aj váš prípad. Ja teraz súdim aj sám seba. Je lepšie urobiť niekoľko úloh dobre, než mnoho úloh mizerne, a ak sme zapojení do kresťanského vedenia, musíme pravidelne plieť našu záhradku, zredukovať množstvo našich záväzkov a zjednodušiť svoje životy. Vyzývam dnešných vodcov, aby ste sa pozreli na svoji náklad a pýtali sa, ako sa vám s tým darí, a zvážili zredukovanie toho, čo robíte, aby ste mohli robiť to hlavné tak dobre, ako je len možné.

Tlak vodcovstva. Ak nezredukuješ svoje bremeno, raz ťa to dobehne. Mnohých vodcov prenasleduje značný stres, čo vedie k vyhoreniu a dlhotrvajúcim zdravotným problémom. Prevencia je nutná, keď sa náklad stáva priťažkým, ak nechceme znášať dôsledky.

Večné vedenie

Písmo nedáva žiadny návod ani vekovú hranicu, dokedy máme zostať vo vedení, ale toto je jedna z najťažších oblastí v kresťanskom svete. Vodcovia predpokladajú, že bez nich to nemôže ísť, že je to ich rola na celý život a že z ich schopností nikdy neubudne! Veľkým zlyhaním vedenia je pridlhé držanie moci. Vodcovia, ktorí nepripravujú ďalšiu generáciu vodcov, sa nehodia na svoju úlohu. Vedenie každého zboru by malo mať dohodnuté pravidlá o funkčnom období starších a zborových pracovníkov. Každá služba by mala definovať funkčné obdobie svojich členov výborov a štatutárov a zabezpečiť pravidelný prísun mladších kádrov. Zanedbanie toho vedie k negatívnym dôsledkom a ťažkostiam pri odovzdávaní zodpovednosti. Je zlyhaním vedenia, ak nemyslí na to, akým spôsobom má byť nahradené. Platí výrok: „V službe sme neuspeli, ak sme nevychovali svojho nasledovníka.“

Slúžiace vedenie je zdieľané vedenie. Slúžime v tele, pod autoritou Krista. Slúžime jedni druhým, slúžime ako bratia a sestry podľa zásady: „Navzájom sa podriaďujte v bázni pred Kristom.“[15] Rastúci dôraz na tréning vedúcich vítame, ale musíme sa vyvarovať tlaku na zmeny modelu vedenia k „profesionalizácii“, ktorá by ho znova vzdialila od členov zboru. Tomu nebezpečenstvu sa treba vyhnúť, a pritom zachovať potrebu zlepšovania vedenia a rozpoznávania tých, ktorí sú v tejto oblasti obdarovaní. David Bosch vo svojej knihe zdôrazňuje revitalizáciu „úradu veriaceho“ ako kľúč k budúcemu rastu Božieho diela:

Profesionalizácia ordinovanej služby má starobylú históriu, siahajúcu do prvých storočí kresťanskej cirkvi. Protestantská reformácia znovuobjavila úrad veriaceho, avšak v hlavných vetvách reformovaných cirkví to zostalo len v teórii. Iba v radikálnej reformácii to zapustilo korene, no i cirkvi, vychádzajúce z tejto vetvy reformácie, majú dnes prevažne profesionalizovanú ordinovanú službu. Pre túto našu tému je revitalizácia úradu veriaceho kľúčová z dvoch dôvodov: po prvé, svedectvo cirkvi bude omnoho uveriteľnejšie, ak bude vychádzať od tých , čo nepatria k cechu pastorov; a po druhé, len takto začneme spájať to, čo naša kultúra rozdelila, totiž súkromné a verejné, lebo laickí členovia cirkvi zreteľne patria k verejnému a sekulárnemu svetu, kým pastori patria k oddelenému „náboženskému“ svetu.[16]

Vzorom slúžiaceho vedenia je Pán Ježiš Kristus a principiálnymi požiadavkami pre služobné vedenie je zbožný charakter a schopnosť. Mali by sme chápať riziká vedenia v našej službe a neustále vyzerať nových vodcov, ktorí budú vycvičení prevziať naše roly, aby Božie dielo mohlo napredovať a Kristovo telo rásť k dospelosti.

IAN BURNESS

Preložil a upravil PETER KOZÁR