Rubrika: Křesťanský život

Stretnutie s Bohom v hlbočine

Jákob zostal sám a tu s ním ktosi zápasil, kým nevyšli zore. Keď videl, že ho nepremôže, poranil mu bedrový kĺb. Vtedy sa pri zápase Jákobovi vykĺbil bedrový kĺb. Povedal: Pusti ma, lebo už vychádzajú zore. Jákob odpovedal: Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš. Ten sa ho spýtal: Ako sa voláš? Odpovedal: Jákob. Ten povedal: Už sa nebudeš volať Jákob, ale Izrael, lebo si zápasil s Bohom i s ľuďmi a zvíťazil si. Jákob sa ho potom spýtal: Prezraď mi svoje meno. Ten mu odpovedal: Prečo chceš vedieť moje meno? Tam ho požehnal. Jákob nazval to miesto Peníel, lebo povedal: Videl som Boha z tváre do tváre a zostal som nažive. Keď zašiel za Penuel, vyšlo slnko a on kríval na bedrový kĺb. (Genezis 32,25-32)

Získať požehnanie

Ústrednou otázkou Jákobovho života bola túžba po Božom požehnaní. Bol pripravený podniknúť čokoľvek, aby ho získal. Kto by si nespomenul na podlý spôsob, akým sa dostal na miesto svojho brata Ezáva? Ako si chcel získať požehnanie s pomocou intríg a lží (Gn 27). Také dôležité bolo pre neho byť požehnaným. Požehnaný v zmysle starozmluvného chápania: žiť naplneným a úspešným životom. Životom, v ktorom je zrejmé, že Boh nad ním drží svoju ruku. Naša logika, podľa ktorej Boh iste nemôže akceptovať taký podvod, akosi nefunguje: Jákobov život je požehnaný.

Avšak téma požehnania nie je ohraničená na Starú Zmluvu, len naplnenie je odlišné. V liste Efežanom 1 čítame, že ľudia, ktorí patria Pánu Ježišovi, sú požehnaní „všetkým požehnaním“. Tu preniká pohľad ešte hlbšie: Súhrnom požehnania je život s Bohom, prekypujúci život, do ktorého Boh vkladá všetko, čo má prichystané pre svoje deti. To v zásade nevylučuje materiálne požehnania, ale predsa ich mnohonásobne presahuje. Život naplnený radosťou, vďačnosťou a bezpečím. Život s perspektívou, ktorá nekončí smrťou, ale zasahuje do večnosti. Život, ktorý je nasýtený Ježišom a v Ježišovi: požehnaný život.

O túto tému ide aj pri Jákobovi. Boh nikdy nezmenil svoju vôľu požehnať ho. Mal dokonca preňho pripravené ešte čosi lepšie, a preto ho priviedol ku kríze. Jákob sa práve usiloval dať si život do poriadku. Hľadal zmierenie so svojím bratom a vtedy sa mu pri rieke postavil do cesty Boh. Jákob ale nevedel, kto je táto temná postava. Videl len, že sa ktosi na neho rúti a iste mal pocit, že mu ide o život.

Vedeli by ste si také niečo predstaviť? Je to zlučiteľné s vašou predstavou o Bohu, že by sa s nami takto mohol stretnúť? Tak, že by sme mali pocit: „Veď on ma načisto zmárni!“ Domnievam sa, že táto myšlienka nám nie je blízka: že Boh na nás zaútočí a privedie nás do stavu núdze.

To súvisí s predstavou, ktorú máme zvyčajne o Bohu. S predstavou dosť rozšírenou: Boh je bezpochyby Bohom lásky – bude teda iste úžasne milý. Ale tento obraz nezodpovedá skutočnosti. Spájame si „lásku“ s výrazmi ako „milý“, „priateľský“ a dokonca „neškodný“. Obraz neškodného Boha ale nikdy nezodpovedal realite.

Krízy, zlomy a zákruty

Kde je Božia láska neprekonateľne dokázaná? Na kríži! Ale to nie je žiadna ľahká a neškodná láska. Je to dramatická až brutálna láska. Boh prejavuje svoju lásku tak, že svojho Syna – a tým aj svoje srdce – uvrhne do najhlbšej hlbočiny, do súdu. Aby sme my mohli byť slobodní, sústreďuje sa na tomto mieste najhlbšia Božia láska.

Preto ten obraz Boha, keď poľahky a povrchne hovoríme o „milom Pánu Bohu“ ignoruje nielen skutočnosť života, ale aj Božie srdce a bytosť. Keď sa Boh chce k nám priblížiť a premeniť nás, môže na to použiť prostriedky, ktoré nám môžu pripadať neslýchané. Cesty, aké neobľubujeme, a ktoré sa vôbec nehodia k nášmu povrchnému obrazu Božej lásky. Vtedy okamžite hľadáme vysvetlenie v niečom inom, v zlých okolnostiach alebo ničivej moci satana. Veď Boh je predsa radostný, svetlý a príjemný.

Hlboko som presvedčený o nasledovnom: Ak nás Boh chce uviesť do života väčšej plnosti – a to on chce! – obyčajne to nepôjde priamočiaro, ale cez prudké zlomy a zákruty. Privádza nás do núdzových situácií, vrhá nás do krízových stavov. Nechá nás prežívať veci, ktoré sa vôbec nezhodujú s tým, ako sme Boha poznali doposiaľ. Môže nás obmedziť i ohroziť, dostať náš život do úzkosti.

Potom hovoríme: „Pane, čo to má znamenať? Nerozumiem tomu!“ Možno to na prvé počutie znie cynicky, ale on nás nikdy neľúbi tak prakticky, ako vtedy, keď nás nechá prežívať najväčšie ťažkosti. Situácie, keď prichádzame na hranice svojich možností a nevieme, čo ďalej: stratíme prácu, zdravie, blízkych. Potom máme pocit, že už vo viere nenapredujeme, že Boh už na nás nemyslí. Ale toto sú chvíle, v ktorých nás Boh pripravuje na niečo nové, zreteľne nám ukazuje, že naše hranice nie sú jeho hranice, naše obmedzenia nie sú jeho obmedzenia. Chvíle, ktoré nemožno obísť, ale treba ich priamo prežiť.

Nehovorím, že by sme mali túžiť po niečom takom. Túžba po utrpení je chorá. Len nezdraví kresťania si prajú trpieť. Rozhodujúca otázka je, ako to prežijeme, keď sa to dotkne nášho života. Lebo toto sú chvíle, keď Boh na nás pracuje.

Tvárou v tvár s Bohom

Až potiaľto je Jákobov zážitok typický pre celú Bibliu. Aj Peter musel prísť do bodu, keď si už nebol istý sám sebou. Kresťan, ktorý si je istý sám sebou, ešte stále nevie, kým je, čo je vykúpenie a milosť, a kto je Boh. Kto si myslí, že Boh, cirkev a on sám sa môže na seba spoľahnúť, ten ešte nevidel sám seba v pravom svetle.

Časy otrasov nám lepšie ukazujú, akí sme. Ukazujú nám, že nemôžeme zotrvať pri tom, čo sme dosiaľ s Bohom prežili, ale leží pred nami niečo nové.

Kto práve takéto obdobie prekonáva, ten by chcel ihneď utiecť. Avšak táto prvá mimovoľná reakcia nie je správna. Najlepšie je pýtať sa Pána Boha: „Pane, aký zámer so mnou sleduješ? Čo to má všetko znamenať?“ Nemá zmysel pýtať sa na príčinu. Taká otázka smeruje dozadu a nebude zodpovedaná. Lepšie je pýtať sa s výhľadom do budúcnosti a dozvieme sa, aké plány má Boh s nami.

Jeho odpoveď je vždy tá istá: „Chcem ti dať viac požehnania. Ale túto väčšiu plnosť neprežiješ, ako možno očakávaš, ako nejaký prídavok k doterajšiemu požehnaniu, ako zákusok k hlavnému chodu, ale ako niečo nové. Bude to nová dimenzia stretnutia so mnou.“

Jákob o sebe hovoril, že sa stretol s Bohom tvárou v tvár. A presne o to ide: aby sme boli privedení pred Božiu tvár. Nie, nechcem hovoriť negatívne o pozitívnej téme, o naplnení. Viem však, že Boh pôsobí takýmto spôsobom. Všetci ľudia, ktorých chcel mocne požehnať a použiť zvláštnym spôsobom, prechádzali obdobím suchoty, problémov a žiaľu. Časom, keď ich chcel pritiahnuť celkom blízko k sebe.

Napokon si Jákob uvedomuje, že táto bytosť, ktorá na neho útočí a ohrozuje ho, je Boh. Rýchlo mení svoj prístup: Ak je to Boh, znamená to požehnanie. A ak so mnou zápasí, môžem aj ja zápasiť s ním. Náhle sa role vymenia. Pozbiera odvahu a začína zápasiť s Bohom. Znova je to on, ten úskočný, neskrotný a dôsledný. Trúfne si na všetko. Nehovorí pokorne: „Ach, Pane, našlo by sa snáď trocha viac požehnania pre mňa? Veď ja som len taký črep, červíček, také nič, ale ak to má byť ináč, ó Pane, tak mi radšej nič nedávaj...“

Mnohí tomu hovoria pokora. Nie je to ale nič iné, len kresťanský komplex menejcennosti. Boh miluje ľudí, ktorí si trúfnu, ktorí chcú od neho to najlepšie, ktorí pred ním stoja a hovoria: „Pane, chcem to! Aj keď je cena za to vysoká a znamená, že budem v sebe stále slabší a obraz, ktorý mám o sebe, bude stále negatívnejší. Ale daj mi všetko, čo pre mňa máš!“

Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš

Obávam sa, že takýto spôsob modlitby kritizujeme, keď sa s tým stretneme, a hovoríme: „To je príliš neskromné, príliš nafúkané!“ Ale aj Abrahám takto hovoril s Bohom. Spomeňte si na ten príbeh so Sodomou! Verím, že Boh túži po modlitebníkoch, ktorí sa modlia dôrazne a vytrvalo, ktorí s ním zápasia. Preto sa stal tento verš taký známy: „Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš!“

Modliť sa takto je dovolené – aspoň vtedy, keď sme si istí, že to, čo máme na srdci, je aj v Božom pláne. Je mnoho vecí, ktoré vydávame za svoje potreby, ale v skutočnosti sú len našimi snami a vidinami. Ale sú aj veci, ktoré Boh zasľúbil vo svojom slove – sem patrí napríklad túžba, aby nás Pán Ježiš vnútorne tak nasýtil a oblažil, aby sme boli imúnni voči vášňam. Aby sme už neboli závislí od utvrdzovania inými, aby sme vedeli tráviť hodiny osamote, pretože sme šťastní v Ježišovej prítomnosti.

Kto Bohu hovorí: „Chcem, aby si ma mohol použiť, na čo len chceš. Nepustím ťa, kým ma takto nezmeníš,“ ten je v Božej vôli, a môže sa takto modliť. Kto urobí Božie záujmy svojimi, a nevydáva svoje záujmy za Božie, ten sa môže takto modliť: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš. Zmeň ma tak, aby si ma mohol, použiť!“ A to vždy znova a znova.

Boľavé miesto

Za tým nasleduje zdanlivo neškodná otázka pre Jákoba: „Ako sa voláš?“ Boh samozrejme vie, ako sa Jákob volá. Jeho hebrejské meno v slovenčine znamená Podvodník, Chytrák. O čo tu Bohu ide? Vyzýva ho touto otázkou, aby odhalil to najviac choré miesto svojho života, pretože je podvodník. Jeho meno vypovedá o jeho charaktere. Jeho život je vybudovaný na lži. A Boh hovorí: „Vyznaj, buď úprimný, už nič nezatajuj! Priznaj, čo stojí v ceste tomu, aby si mohol prijať viac požehnania! Priznaj chorobu, zranenie, klam a lož!“ A Jákob pred Bohom vyznáva, čo dosiaľ nebolo na poriadku.

Môžete si byť istí tým, že prístup k väčšej Božej plnosti nie je možný bez podobného vyznania. Boh odkryje vo vašom živote niečo, čo tam vždy bolo, čo ste ale nikdy nepriznali. Položí svoj prst na veci, ktoré nie sú v poriadku. Veci, ktoré majú do činenia ani nie tak so slabosťami a zlyhaniami, ale so základnými postojmi nášho života.

Napríklad snaha byť pred Bohom samostatný, stáť vo vlastnej sile. Alebo snahy používať Boha k dosahovaniu vlastných cieľov. Som si istý, že zo 100 kresťanov viac než 75 robí niečo také: používajú Boha pre svoje zámery. A potom to nazvú modlitba... Boh musí mať priestor k tomu, aby odhalil takéto chybné postoje – a tiež obavy a nedôveru, ktorá je koreňom všetkých hriechov. Ukáže, že by to chcel odňať, ale najprv to musí byť priznané a prísť na svetlo.

Ak chceme mať viac Božieho života v plnosti, musia vyjsť na povrch body, kde hľadáme naplnenie, šťastie a spokojnosť sami v sebe – často metódami, aké sa Bohu nepáčia. Naším najväčším hriechom nie je až tak nepoctivosť, klamstvá, sebectvo, sexuálne úchylky, ale to, že chceme svoj život prežiť v nezávislosti od Boha. Neveríme, že on môže uspokojiť naše najhlbšie túžby, a aj ich uspokojí, keď budeme pred ním úprimní.

Často máme moralistickú predstavu o hriechu, ako o previnení proti prikázaniam – čo nie je celkom nesprávne. Ale nie je to tá najhlbšia dimenzia. Najhlbší hriech je, že nechceme veriť Bohu, že nás miluje a vo svojej láske sa nás ujíma aj v hlbočine. Nechceme mu veriť, že nás uspokojí a naplní. Že Ježiš je chlebom, a nie len kúskom zákusku. Že on je skutočne živou vodou, ktorá uhasí náš smäd. A potom hľadáme život mimo neho podľa vlastných metód.

Zarmucujeme jeho srdce, keď teoreticky vyznávame, že veríme v jeho životnú ponuku, ale prakticky ju odmietame, lebo ju považujeme za príliš abstraktnú. Neveríme mu, že plnosť je naozaj plnosť.

Preto je toto odhalenie tak dôležité, aby sme si uvedomili, čo nám dosiaľ prekážalo. Boh sa vôbec nevyžíva v našich vyznaniach hriechov. Ale teší sa, keď si ich priznáme – a v tom okamihu môžeme zakúšať jeho milosť. To je aj v Jákobovom príbehu zrejmé: Boh hneď vyslovuje odpustenie, a potvrdzuje to aj novým menom. Nebudeš sa už nazývať Jákob, ale Izrael! Už nie si viac ten starý. Už nie si tvoja minulosť, tvoje razenie, tvoje staré chyby.

A keď ti to iní budú pripomínať, môžeš povedať: „Áno, to bolo niekedy, to nepopieram, ale Boh to odo mňa vzal.“ Už nie si viac v Adamovi, ale v Kristovi, si nové stvorenie. Ale ak chceš prakticky začať žiť ako nové stvorenie, nemôžeš svoju minulosť len tak jednoducho potlačiť. On dá aj tebe nové meno, ak prinesieš tú vec pred Boha a privolíš k jeho riešeniu.

Boh sa nedá manipulovať

Vtom prichádza okamih, keď sa znova ozývajú staré Jákobove triky. Pýta sa Boha na jeho meno. Vyzerá to ako celkom nevinná otázka, ale nie je to tak. Je to znova pokus získať nejakú moc nad Bohom. Kto vie meno, ten má moc. Poznať meno božstva a môcť ho použiť, to je najväčšie pokušenie pre veriacich. Využiť Boha tak, aby sami získali moc.

Ale Boh nechce, aby sme my boli mocní; stačí, že on je mocný. Nechce dosiahnuť posilnenie, ale oslabenie našej osobnosti. Nechce, aby sa naše JA nafukovalo, ale aby bolo ukrižované, a my sme tak získali novú slobodu. Kresťanské riešenie sa nenazýva sebarealizácia s Božou pomocou, nie je to žiaden egotrip[1] s fialovým náterom. Je to nové stvorenie, keď skončila hrôzovláda nášho JA, lebo ono skončilo na kríži.

Preto Boh na takúto nevinne sa tváriacu otázku nenaletí. On hovorí: „Ja ťa použijem – ale nie ty mňa.“ Preto je pre ľudí, ktorých Boh mocne používa, tak typický pocit vlastnej bezmocnosti. Uvedomujú si, že vo vlastnej sile nič nedokážu.

Preto aj biblickú túžbu po naplnení Svätým Duchom nesmieme chápať tak, že tým získame väčšiu moc – to je zvrátená predstava. Ide o to, aby sme získali menej moci, aby on mal všetku moc. Skutočne sa po Svätom Duchu pýtame vtedy, keď sme sami stroskotali a uznali vlastné hranice. „Nemôžem sa zmeniť, nemôžem zmeniť iných, účinok kázania je minimálny, pastorácia je nedostatočná.“ Potom prichádza naliehavá otázka: „Pane, môžeš to ty urobiť?“ To je túžba po Svätom Duchu.

Svätý Duch tu nie je v prvom rade kvôli pekným zážitkom. Kto na ten nápad vôbec prišiel? Ide o to, aby ľudia hovorili: „Pane, ja na to nemám, prosím, urob to ty!“ Tam, kde sme my v koncoch, môže zasiahnuť Boží Duch. Že sa k tomu často pridružia pocity – ak je to opravdivé – nie je žiadne chyba. Ale nie je to jadro. Stavať na jednu úroveň Svätého Ducha a emócie, to je dosť svojrázne poblúdenie.

Po tomto procese zmeny Boh požehnáva Jákoba – a to už nie je vyklamané požehnanie, ale skutočné. Je spojené s procesom, ktorým niekto prešiel, respektíve bol prevedený. Procesom úprimného sebavydania, modlitieb a volaní k Bohu.

Chvála slabosti

Na záver sa ešte treba zmieniť o údere, ktorý Boh uštedril Jákobovi. Jákob neopúšťa bojisko ako žiariaci víťaz, ale ako zasiahnutý človek, kríva.

Myslím na Pavla. Bol veľmi oddaný Bohu a veľmi úspešný. Boh sa k nemu priznal a umožnil mu nahliadnuť do ľudských i božských svetov. Ale zrejme práve preto si Boh robil o neho starosti, aby toho nebolo na Pavla priveľa. A Boh mu zoslal tajuplnú skúsenosť (pozri 2Kor 12), „osteň v tele“. Nevieme, čo to bolo, dokonca ani to, či to bola nejaká nemoc. Vieme len, že to Pavla oslabovalo a sústavne mu pripomínalo, že je odkázaný na Božiu milosť. Táto vec ho držala pri zemi, brzdila vždy jeho rozlet.

A aj Pavlova prvá reakcia bola: „Pane, je to obmedzenie v mojom živote, osloboď ma predsa od toho!“ Intenzívne sa za to modlí. Chcel byť kvôli Božej cti od toho bremena oslobodený. Ale poznáme Božiu odpoveď: „Stačí ti moja milosť, lebo moja moc sa dokonale prejavuje v slabosti.“

Na prvý pohľad to vyzerá, akoby Boh hovoril: „Pre iných ľudí mám niečo krajšie, slobodný život. Pre teba mám, žiaľ, len moju milosť, tak už nebuď taký náročný! Zmier sa s tým, musí ti to stačiť!“ To ale vôbec nie je zmyslom Pánových slov. Boh týmito slovami hovorí: „Moja milosť ti úplne stačí! Je postačujúca v tom najhlbšom zmysle, lebo moja moc sa prejaví práve len tam, kde je človek bezmocný. Moja moc je len tam viditeľná, kde už človek nemá vlastnú silu.“

A vtedy Pavol chápe, že Boh pripravil niečo úžasné. Urobil ho závislým, a postavil ho do situácie, kde musí sústavne hovoriť: „Bože, potrebujem ťa!“ A Boh mu odpovedá: „To je presne to, čo som chcel. Ak zostaneš v takejto závislosti, budem ťa používať v takej miere, ako som nikdy doposiaľ nemohol.“

Záver, ktorý z toho Pavol vyvádza, je zaujímavý: „Preto sa budem najradšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v hanobení, v núdzi, v súženiach, v prenasledovaniach a v úzkostiach pre Krista. Lebo keď som slabý, vtedy som silný.“ To nie je hra so slovíčkami, ani paradox, ale presný popis toho, ako nás Boh prevádza chudobou, aby nás voviedol do svojej plnosti. Prv, než nám umožní prežiť deň, prevedie nás nocou. Prv, než nás privedie na vrcholy viery, prevedie nás hlbokými údoliami skúšok. Pred Veľkonočnou nedeľou ide Veľký piatok a pred Božou plnosťou volanie po nej. Teda časy, keď svoju potrebu precítime najhlbším spôsobom.

V Božej škole

Keď sa ma pýtajú, či mám takéto skúsenosti rád, tak hovorím z najhlbšieho srdca: „Vôbec nie! Neznášam problémy. Neobľubujem ťažkosti, skúšky a sklamania. Ani najmenej!“ A predsa môžem povedať, že medzičasom som sa z takýchto čias niečo naučil. A vidím v tom Božiu stratégiu, že nás v takýchto chvíľach tiahne k sebe, aby nám stále hlbšie a hlbšie ukazoval, kým sme v Pánu Ježišovi, a čo chce z nás urobiť. Hlboko v nás sa stále vzmáha túžba vrastať do týchto možností.

Samozrejme, pre našu kultúru to je šokujúce posolstvo. Veď to najhoršie, čo sa dnes človeku môže prihodiť, je bolesť. Unikni pred ňou! Ak ťa desať minút bolí hlava, je čas vziať si tabletku. Priali by sme si bezbolestný život. Ale to je ilúzia. Bolestiam nemôžeme zabrániť, lebo v Božej škole sú bolesti rastu zaplánované.

Bez boja pri Jabbóku, bez tejto noci zápasu neprežijeme ráno, keď nám vychádza slnko. Prajem vám, aby ste boli na túto cestu pripravení. Keď vás Boh vezme do svojej školy, aby ste sa do toho pustili s odhodlaním.

Ideálom nie je, aby sme sa stali suverénnymi kresťanmi, ktorí všetko zvládnu, ale kresťanmi, ktorí hovoria: „Pane Ježišu, potrebujem ťa! Od ranného vstávania až do večerného líhania. Potrebujem ťa pri ťažkých i pri ľahkých veciach. Bez teba nič nemôžem!“ To by bola odpoveď na slová Pána Ježiša: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Áno, to je pravda – ale s ním môžeme všetko.

WOLFRAM KOPFERMANN

Pôvodne vyšlo v časopise Aufatmen

preklad PETER KOZÁR