Rubrika: Představujeme

Kresťanský zbor v Púchove

V tomto meste na strednom Považí sa znovuzrodení veriaci v Pána Ježiša Krista stretávajú už od päťdesiatych rokov minulého storočia. V tomto roku uplynie 10 rokov, čo sa zhromaždenia uskutočňujú v novom zborovom dome. No nielen preto chceme na stránkach nášho časopisu napísať o histórii a až do súčasnosti o Pánovom diele v oblasti Púchovsko.

Niečo zo začiatkov Pánovho diela v okolí Púchova

Bola to túžba brata Michala Sadloňa začať prácu v Púchove, ale Pán ho viedol ďalej na sever Slovenska. Púchov a okolie boli v čase 1. ČSR viac-menej chudobné oblasti. Preto mnoho najmä mladých ľudí si hľadalo prácu inde. Tam sa stretli aj so znovuzrodenými kresťanmi. Okrem toho, že si zarobili na živobytie, vrátili sa s istotou, že Pán Ježiš za nich zomrel na kríži a Boh im odpustil hriechy. S radosťou a nadšením o tom rozprávali svojim príbuzným, priateľom a susedom. Tu by som spomenul najmä brata Ondreja Mikušca, ktorý tragicky zahynul v Bratislave. Aj na jeho podnet prichádzali už v 30. rokoch bratia Siracký a Kráľ do malej obce Nimnica a mávali evanjelizačné zhromaždenia. Tak začali vznikať prvé domáce skupinky, ktoré sa postupne premenili na pravidelné zhromaždenia v Nimnici, Hoštine-Dolinách, Záriečí, Lazoch pod Makytou a od začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia aj v Púchove. Čítali a vykladali si spolu Bibliu, spievali duchovné piesne a modlili sa. Postupne aj so spoločným lámaním chleba.

Stretli sa s nevôľou a niekedy aj odporom zavedených cirkví a neskôr aj totalitných režimov, ktoré ich činnosti bránili, ale zhromaždenia vďaka statočnosti našich „otcov viery“ nikdy neprestali.

Bola tu vždy charakteristická súdržnosť a spolupatričnosť. Všetci bratia a sestry sa vzájomne poznali, navštevovali a spoločne stretávali v súkromných domoch okrem niektorých mimoriadnych evanjelizácií v Nimnici. Keď spomeniem niektoré mená, v Nimnici to bola postupne rodina Mikušcová, Lešíková a Útla, v Hoštine-Dolinách rodina Levková, v Záriečí rodina Zelová a na Lazoch-Dubkovej postupne rodina Domienová, Pastorková a Martinková, ktorí poskytli kuchyne a spálne pre zhromaždenia. Bratia a sestry sa v pravidelných intervaloch (napr. raz za dva týždne) schádzali vždy na inom mieste, ale všetci spolu z celého okolia.

A ako sa začalo zhromaždenie v samotnom Púchove?

Niekedy okolo roku 1950 svedčil brat Pavlovič vo vlaku staršej sestre Márie Rosinovej. Tá mu poznamenala niečo v tom zmysle, že pre ňu to nie je zaujímavé. Má však v Púchove sestru, ktorú by tá jeho zvesť o Pánovi Ježišovi určite zaujímala. Brat si od nej zdvorilo vypýtal adresu tejto mladšej sestry. Vtedy už bývali pravidelné zhromaždenia v Nimnici, kde prichádzali na návštevy bratia z existujúcich zborov. Brat Pavlovič pri najbližšej návšteve zboru v Nimnici navštívil aj rodinu Lukáša Rosinu v Púchove. Zakrátko sestra Mária, jej dcéra Oľga vydatá Batlová, manžel Lukáš, jeho mama a postihnutá sestra, ktoré žili s nimi v spoločnej domácnosti, prijali Pána Ježiša, ako svojho osobného Spasiteľa. Napriek nevôli okolia ponúkli bratom, aby pravidelné zhromaždenia bývali v ich dome na Moravskej ulici. Tie tam boli až do roku 1982, keď domy na spomínanej ulici boli asanované. Najmä pre nedeľné zhromaždenia sestra Mária Rosinová musela z izby vyniesť všetok nábytok do drevárne a z nej vybrať a rozložiť skladacie stoličky a lavice, aby jej milovaní bratia a sestry sa dobre cítili na zhromaždení. Neskoro odpoludnia, keď sa veriaci rozišli, sa činnosti opakovali, len v opačnom poradí. Pomáhali jej nanajvýš rodinní príslušníci. Pamätám si jej heslo: „Prach po veriacich sa mení v nebi na perly.“

V roku 1983 sa po krátkej prestávke otvorilo zhromaždenie vo zvlášť na to upravenej miestnosti v rodinnom dome br. Milana Útleho na ul. Kpt. Nálepku. Aj tento dom bol však v roku 1985 asanovaný. Vtedajší totalitný režim neposkytol žiadne náhradné miesto na zhromaždenie veriacich v Púchove, zhromaždenia preto pokračovali v zborovom dome v Nimnici, ktorý bolo potrebné opäť rekonštruovať. Tento dom darovala zboru rodina Lešíková.

Iste mnohí pamätníci si radi spomenú na nezabudnuteľné pobyty v Hoštine-Dolinách. V tejto krásnej doline sa mnohí stretli s prácou na roľníckej usadlosti, ale tiež so svojím Pánom.

Až do súčasnosti

Po získaní slobody vznikla i túžba vrátiť zbor opäť do Púchova, okresného mesta, kde býva aj väčšina veriacich.

Na začiatku boli nesmelé osobné modlitby jednotlivcov za zborový dom v Púchove, potom aj na modlitebných zhromaždeniach. Niekedy v lete 1996 bez akéhokoľvek oslovenia prišla ponuka a potom aj rozhodujúci účelový finančný dar na zborový dom. Bol to Boží pokyn pre nás, aby sme začali konať. Na modlitebných zhromaždeniach bolo o čo zápasiť. Nechýbala túžba, aby objednaní remeselníci a susedia, či okoloidúci mohli počuť svedectvo evanjelia.

Keď v retrospektíve premýšľam pred Pánom nad celým priebehom vypracovania projektov, povolení, stavebných prác, prichádzajú mi najcharakteristickejšie Lukášove slová: A stalo sa v tých dňoch, že vyšiel na vrch modliť sa… (Lk 6,12) V dobe, keď sa všetko presne plánuje, robia harmonogramy, sa hŕstka veriacich rozhodla pre veľké dobrodružstvo – z veľkej časti svojpomocne zrekonštruovať starý rodinný dom v náročnom teréne na zborový dom so správcovským bytom. Do investície sme sa pustili v období, keď sa ceny materiálov a stavebných prác poriadne vyšplhali. Sme Pánovi veľmi vďační, že pri výstavbe nikdy nechýbali prostriedky.

Sobotu za sobotou, ale v čase nárazových prác i v týždni, sa počas troch rokov skupinka bratov schádzala na stavbe a po stíšení pri Božom slove a modlitbe, púšťala do mnohokrát fyzicky namáhavých a remeselne náročných prác.

Jedna vec ma udivovala, že mnohokrát nebolo dopredu jasné, čo sa bude presne robiť, a predsa sa dalo na záver dňa uzavrieť: A stalo sa… bolo to a to zabetónované, vymurované, okožované. Na jeseň roku 2005 bol dom skolaudovaný a pravidelné zhromaždenia sa začali v Púchove. Nezabúdame ani na Nimnicu, kde medzitým sa mnohí veriaci buď odsťahovali alebo odišli k Pánovi. V letných mesiacoch jednu nedeľu sa celý zbor zíde v „starom zborovom dome“ v Nimnici. Modlíme sa, aby aj tam Pán oslovil niektorých obyvateľov a mohli tam byť opäť pravidelné zhromaždenia.

V zhromaždení máme zastúpené všetky generácie od celkom maličkých detí až po osemdesiatnikov i viacročných. Okrem pravidelných zhromaždení býva aj nedeľná besiedka a cez prázdniny prímestský pobyt. Bratia sa stretávajú raz do mesiaca na bratských hodinách. Sú to požehnané stretnutia na modlitbách pri hľadaní a rozhodovaní o okamžitých dôležitých veciach v zbore. Bývajú aj mimoriadne zhromaždenia napr. pri príležitosti návštev zo zahraničia alebo misií.

Jedna z nich je „Misia na Níle“, ktorá pôsobí najmä v krajinách, ktorými preteká rieka Níl. Niektoré sestry zo zboru nezištne pripravujú oblečenie pre malé deti – háčkujú, pletú a šijú. Tieto sú potom samotnou misiou dopravené do Afriky. Takto misiu hmotne, ale aj finančne podporujeme. Aspoň raz za rok z tejto misie mávajú v zbore prezentáciu o prácach v Afrike s výstavkou a predajom predmetov vyrobených napríklad slepcami v Addis Abebe. Pri tejto príležitosti pozývame záujemcov z mesta, najmä tých, čo spolupracujú s misiou.

Raz za mesiac mávame tzv. mesačné zhromaždenie so stanoveným predmetom na uvažovanie, kedy sestry pripravia spoločný obed, takže môžu mať viacerí spoločenstvo aj s návštevou.

Máme v zbore viacero mladých rodín s deťmi, ktorí majú túžbu byť spolu aj mimo pravidelných zhromaždení, takže sa aj s deťmi stretajú v dohovorenú nedeľu odpoludnia.

V neposlednom rade zborový dom poslúžil na stretnutia bratov z medzizborovej rady alebo zhromaždenia starších zborov aj s občerstvením.

Osobne pozývame a na modlitebných hodinách predkladáme Pánovi, aby z mesta a najmä ulice, kadiaľ pravidelne chodíme do zboru prišli poslucháči, ktorí by rozšírili naše spoločenstvo. Mávame niektorých poslucháčov. Trápi nás, že to nie je natrvalo.

Ďakujeme Pánovi za pekné prostredie, kde môžeme čerpať mnohé duchovné požehnania a na záhrade za domom sa v letných mesiacoch môžu deti aj hrať.

Spracoval
JÁN ČÍŽ