Rubrika: Téma > Duchovní dary dnes

Prežívať všedný deň s Božím Duchom

Ako nás Svätý Duch vedie?

To dobré sa v našom živote nedeje automaticky. Musíme za to bojovať. V liste Galaťanom píše Pavol o tomto „duchovnom boji“. V ňom nemôžeme vyhrať vlastnou silou. Len skrze Božieho Ducha môžeme žiť tak, ako sa to Bohu páči.

„Dalo by sa to vystihnúť presnejšie?”

Pri vypracovaní jednej mojej práce v biblickej škole poznamenal učiteľ na mieste, kde bola reč o nutnej podpore Svätého Ducha pri posvätení: „Dalo by sa to vystihnúť presnejšie?“ Zrejme by som to bol urobil, keby som vedel, ako. Odvtedy ma sprevádzala táto stručná poznámka. Pátral som po odpovediach na otázku, ako to presne vyzerá s pôsobením alebo spolupôsobením Svätého Ducha v našom živote ako kresťanov.

V prostredí evanjelických zborov, kde som vyrastal, a aj teraz v prostredí bratských zborov, kde som od našej svadby našiel svoj domov, pozorujem akúsi váhavosť a neistotu, keď dôjde na bezprostredné pôsobenie Svätého Ducha: je tu obava, že nedokážeme odlíšiť opravdivé hovorenie a vedenie Svätého Ducha od svojich vlastných myšlienok a prianí. Je tu strach z nejakého nadneseného, rojčivého kresťanstva, ktoré neobstojí zoči-voči realite života. A je tam predsudok, že to povedie len k záujmu o výnimočné duchovné dary, kým nutné každodenné posvätenie sa stratí zo zreteľa. Pri toľkej skepse a predpojatosti je naozaj ťažké získať osobnú skúsenosť s Božím Duchom, aby bolo možné „vystihnúť presnejšie“, ako Svätý Duch koná vo všednom živote Božieho dieťaťa.

Ako sa nám Svätý Duch stáva zrozumiteľným

Za kľúčové porozumenie k tejto problematike vďačím kurzu „Dobrodružný všedný deň. Celkom normálny deň s Ježišom.“ V lekcii „Počúvať Ježiša“ sa vysvetľuje zvláštnosť Božieho hovorenia v našom živote: Ako ľudia môžeme vzájomne komunikovať iba nepriamo. To znamená, že potrebujeme fyzické prostriedky (reč, gestá, obrazy, písmo atď.), aby sme vplývali na myslenie alebo ducha druhého človeka a niekam ho usmernili (napr. aby sme ho niečo naučili alebo o niečom presvedčili). Avšak Boh, ktorý je Duch, môže na nášho ducha vplývať aj priamo. Boh nám môže vnuknúť nejakú myšlienku – hovoríme tomu „inšpirácia“ alebo „vedenie Božím Duchom“. Božia reč skrze jeho Ducha teda prebieha odlišne od ľudskej reči. Nemusíme preto napäto čakať na hlas z neba alebo na nejaké prorocké videnie, hoci Boh môže hovoriť aj takým spôsobom. Nie sme ani obmedzení na samotnú Bibliu, hoci tá je pre nás nenahraditeľná ako Božie slovo. Boh svojím Duchom priamo ovplyvňuje naše myšlienky. Boží Duch prebýva v každom kresťanovi. Musíme preto vždy rátať s takou možnosťou, že to, čo nám zišlo na um, môže prichádzať od Boha!

Keď som začal chápať, že Boh môže takto priamo hovoriť ku mne, a zrejme to tak aj často robí, zahrialo ma to pri srdci: Boh mi chce byť takto blízko! Aká jedinečná je to cesta, ktorou vedie Boh, ak toľko hovorí sám so mnou! Toto poznanie mi dalo predovšetkým istotu: myšlienkam, ktoré mi prichádzajú na um, môžem dôverovať viac, než som v minulosti tušil, lebo sám Boh stojí za mnohými z nich! Celkom nenápadne, a predsa zázračne, nás Boh vedie svojím Duchom. Nikdy nám však nevnukne niečo v protiklade k Božiemu slovu v Biblii.

Prečo je Boží Duch taký dôležitý

Boží Duch má ohromný význam pre náš nový život ako Božích detí. On nás priviedol k obráteniu a k novému životu, on nás vybavuje rozmanitými darmi k službe a – čo stojí v tomto článku v popredí – podporuje nás v našom odpore proti hriechu. V 5. kapitole listu Galaťanom apoštol Pavol uisťuje: „Hovorím však: Žite podľa Ducha a nebudete spĺňať žiadosti tela.“ (Galaťanom 5,16) Bez pomoci Svätého Ducha by sme po dobu nášho života na zemi zostali v podstate takí, akí sme boli po starom. Nedokázali by sme sa zbaviť vplyvu našej hriešnej prirodzenosti (tu označenej pojmom „telo“) a jej žiadostí, lebo väzí hlboko v nás. Čoho je naša hriešna prirodzenosť schopná, ukazujú názorne verše 20 a 21 v tejto istej kapitole. „Telo“ popisuje celkové pôsobenie nášho ľudského života od pádu do hriechu. „Zmýšľanie tela je nepriateľstvom voči Bohu – nepodrobuje sa totiž Božiemu zákonu; veď sa ani nemôže.“ (Rimanom 8,7) Skrze naše vykúpenie je moc hriechu zlomená, ale telesné zmýšľanie, túžby i konanie ešte väzí hlboko v nás. Potrebujeme pomoc, ak máme zažiť skutočne nový život. Preto nám bol daný Boží Duch. Ako nás ale privedie k tomu, aby sme už nenasledovali svoju hriešnu prirodzenosť? Odsek listu Galaťanom 5,16-26 nám pomáha „vystihnúť to presnejšie“.

Bez Božieho Ducha to nejde

V 17. verši Pavol opisuje boj. Obaja, Svätý Duch aj naša hriešna prirodzenosť sa usilujú pretiahnuť nás na svoju stranu. Duch, aby sme robili, čo sa Bohu páči; naša prirodzenosť, aby sme robili, čo sa páči nám samým. Kto vie, že pri potýčkach s „telom“ nejde len o ojedinelé zaváhania v zvlášť zlý deň, ale o moju vlastnú hriešnu prirodzenosť (ktorá nechce to isté, čo Boh), bude o tom vedomejšie vyhľadávať pomoc Ducha. Vždy vtedy, keď nasledujem vedenie Ducha, prejaví sa viditeľne nový život v Kristu a dobré, blahodarné ovocie Ducha.

Stojíme pred výzvou

Svätý Duch nás chce prebudiť k aktivite. Vkladá nám dobré myšlienky, ktoré môžeme jednoducho premeniť v čin („Mal by som znova zavolať tomu a tomu,“ alebo „moja manželka/mama to má teraz ťažké, mohol by som jej trochu uľaviť,“ alebo „mohla by som pozvať spolužiačku na mládež.“). Duch nám aj v ťažkých situáciách pripomína biblické výroky, ktoré nám pomáhajú robiť, čo je správne, neklesať na duchu, modliť sa alebo prejaviť trpezlivosť. Alebo nás Duch upozorní na hriech, aby sme mu nepodľahli. Žiť podľa Ducha znamená neodmietnuť takého myšlienky, ktoré nám Boh dáva, ale nechať sa nimi viesť. Stojíme pred výzvou!

Som presvedčený, že Svätý Duch k nám hovorí omnoho častejšie, ako si to uvedomujeme. Často v zhone všedného dňa jeho reč prepočujeme. Často nám chýba odvaha urobiť, čo nám napovedá (napr. požiadať o odpustenie alebo nabrať odvahu ku kroku viery).

Ale aj keď mu často nevenujeme pozornosť, alebo keď nám chýba odvaha nasledovať jeho podnety, Boží Duch neprestáva hovoriť k nám. Veď on sám sa vyznačuje tými vlastnosťami, ktoré by chcel spôsobiť aj v nás: láska, trpezlivosť, dobrota, vernosť atď. (porovnaj verš 22).

Nová životná skutočnosť

Kto sa nechá viesť Božím Duchom, nestojí už pod zákonom (v. 18). „Život v Duchu“ je úplne nová životná skutočnosť. Je to iné vyjadrenie pre slovné spojenie „byť v Kristovi“ alebo „žiť vo viere“ alebo „byť Božie dieťa“. K tomuto novému životu patrí aj to, že požiadavky zákona už nie sú normou, ktorou sa má merať môj život. Už sa treba obávať žiadneho odsúdenia, pretože neplníme zákon (ani nemôžeme) – a síce preto, že Kristus ho už naplnil za nás. Žiť v Duchu preto znamená aj pripomínať si vždy znova s vďačnosťou, že máme nový život. Aj keby sa ňom znova raz presadila stará zlá prirodzenosť, na tejto novej skutočnosti sa nič nemení. Zákon nevstúpi znova do svojej roly, lebo iba Boží Duch nás môže premeniť do podoby, aká sa Bohu páči.

Zápas medzi Duchom a telom vyplýva zo toho, že ten nový život v Duchu sa síce začal naším znovuzrodením, ale stará životná skutočnosť vo svete hriechu sa celkom skončí až s Božím novým stvorením. Dovtedy ešte budeme stáť v boji proti našej hriešnej prirodzenosti – avšak so Svätým Duchom na našej strane. On k nám hovorí a pripomína nám Ježišove slová (Ján14,26), vplýva na naše túžby a konanie (Filipanom 2,13), stojí po našom boku a potešuje nás (Ján 16,7.11), pomáha nám modliť sa (Rimanom 8,26) a nezabudnúť, že máme nový život, v ktorom pre nás už niet odsúdenia (Galaťanom 4,4-7; Rimanom 8,1-2).

PETER LEUPOLD

Pracovník Kresťanského zboru Leipzig, Schiebestraße.

Z časopisu Perspektive

Preložil PETER KOZÁR