Rubrika: Téma > Manažér alebo správca

Správcovstvo, manažment

Správcovstvo je jednou zo základných koncepcií v kresťanskej etike. Zakladá sa na poznaní, že všetky dary pochádzajú od Boha a musia sa použiť na Jeho slávu a že sa to týka rovnako všetkých druhov darov, či už ide o peniaze, čas alebo nadanie.

V praxi však správcovstvo bolo často ponímané v úzkom kontexte, a síce na rovine individuálnej, ako má človek nakladať so svojím príjmom alebo voľným časom, teda menej už s ohľadom na spoločenstvo v ktorom žije, s povinnosťami a zodpovednosťou vo svojom povolaní alebo zamestnaní, v okruhu, ku ktorému patrí, vo svetle účinkov na celkový život či ekonomiku  spoločnosti.

Rímsko-katolícke zmýšľanie asi zašlo najďalej  vo vypracovaní systému so širokými vzťahmi, pričom základom bolo učenie stredovekej cirkvi. Spravodlivé ceny a spravodlivá mzda samé sú aplikáciou správcovstva. Povinnosť dávať almužnu bola pokladaná za prirodzený dôsledok učenia Tomáša Akvinského, že keď má človek zaistený chod vlastnej rodiny (domácnosti, hospodárskej jednotky...), aby bol ich život dôstojný,  potom je jeho povinnosťou prispievať na potreby chudobných. V ďalšom vývoji sa dôraz rozšíril aj na život duchovný: dary mali aj povahu príspevkov v oblasti, v ktorej sa blížnym poskytovala základňa pre ich rozvoj, teda príspevkov duchovných, a nielen na zvyšovanie nepotrebného luxusu či života vnímaného iba v pojmoch hmotného, materialistického bytia.

V menej organizovanej forme je hojný výskyt koncepcií aj vo svete mimo Rímskej cirkvi, založených na podobných východiskách. Rozvinul sa systém profesnej etiky, v ktorej sa rozpracovali patričné pravidlá pre zamestnávateľa, zamestnancov, spotrebiteľov alebo aj konkurenciu a v spoločnosti všeobecne.

Podnikateľská etika

Ako sa podnikateľská etika môže posudzovať vo vzťahu k etike jedinca? V tomto smere sa kresťanské myslenie vyznačuje pestrosťou názorov – ide o vzťah medzi kresťanovým povolaním a svetom, v ktorom musí žiť svoj praktický život.

Za čias ranej cirkvi bol dôraz na cirkev ako nové stvorenie v konfrontácii s porušeným svetom,  a preto  ekonomické usporiadanie ako také sa príliš nebralo do úvahy. Prioritou malo byť svedomité a čestné vykonávanie práce ako spôsobu živobytia (2Ts 3,6-12; Ko 3,22-25; Ef 6,5-9).

V stredovekých časoch podnikateľská etika tvorila časť celkového systému kresťanskej etiky, v ktorej bolo úsilím ustaviť pravidlá pre povinností a záväzky vo všetkých oblastiach života. V pomaly sa rozvíjajúcej a stále viac usporiadanej a rozvinutej  spoločnosti mohli  teológovia  zachádzať aj za hranice všeobecných princípov a ukladať pravidlá správania pre konkrétne danosti v oblasti získavania prostriedkov na živobytie. Také doktríny ako spravodlivé ceny a spravodlivé mzdy mali každému zaistiť, aby za svoj vklad  pri zaisťovaní všeobecného blahobytu bol aj spravodlivo odmenený.

Ako sa ekonomika stávala stále viacej zložitou  – s rastom obchodu, priemyslu a financií,  a s koncom feudalizmu, kresťanské myslenie neudržalo krok so zmenami. V 16. storočí bola tendencia – vo všeobecnosti -  opakovať staré doktríny,  a snaha o zachovanie hodnôt staršej, väčšmi  statickej spoločnosti. To platilo nielen o zmýšľaní katolíckom, ale aj o Lutherovi a o počiatkoch kalvinizmu v Ženeve a o Anglicku za vlády Karola I. V neskoršom kalvinizme a v puritanizme sa ustavil viacej individualistický, osobný dôraz na doktrínu povolania a povinnosti v pracovnej usilovnosti a sporivosti, čo zohralo svoju úlohu pri vzniku kapitalizmu.

V súčasnosti sa všeobecne pokladá za platnú skutočnosť, že otázky podnikateľskej etiky zahrňujú zohľadnenia výsledkov rozhodnutí na celú oblasť ekonomiky, na cenu a náklady a technický pokrok a úroveň zamestnanosti, lokalitu závodov a iných faktorov. Tu však pre naše účely je vhodné túto oblasť opustiť.

Doktrína o práci

Každodenná práca je ústrednou skutočnosťou existencie. Má novú dôležitosť v kresťanskej teológii pre obnovený záujem o úlohu „laickosti“ v celkovej misii cirkvi a tiež pre rapídny rozvoj technologických a sociálnych zmien, ktoré privodili zmenu pracovných podmienok pre väčšinu obyvateľstva v rozvinutých krajinách; rozvojové zeme sa dôrazne usilujú o ten istý vývoj. Niekedy majú kresťania sentimentálny postoj k agrikultúre a tu treba pripomenúť, že v rozvinutých zemiach je táto práca  vysoko mechanizovaná a v rozvojových krajinách je cieľom, aby sa čím viacej ľudí odpútalo od pôdy a aby sa vyrábalo viacej potravín s menším počtom ľudí. Tak sa presúva časť pracujúceho obyvateľstva smerom do výroby, administrácie, služieb... Tu je nové pole pôsobnosti pre kresťana – prejsť od „práce rúk“ do pôsobnosti osobného manažéra. Práca rúk sa stáva menej atraktívnou a tento postoj sa preniesol aj do rozvojových krajín. Cirkev, ktorá by mala skomolený pohľad na vec, by si s problematikou nevedela poradiť.

Reformačný objav, presnejšie znovu-objavenie doktríny povolania v každodennom živote bol čoskoro narušený pietizmom. Aj kultúra Západu má korene v gréckom ako i hebrejskom myslení. Vzdelaný Grék pokladal obyčajnú prácu za čosi ponižujúce pre slobodného človeka. Na to mal otrokov. Bola to kreatívna práca umelca, ktorá vzbudzovala jeho rešpekt. Grécky vplyv na kresťanské myslenie mal tú istú tendenciu. To je v ostrom protiklade s Bibliou, ktorá, aj keď sa možno príliš nevenuje kreatívnemu umeniu, má jednoznačne realistický postoj ku každodennej práci a nenadržuje jej fajnovejším typom. Dvojitý aspekt práce – ako radosť ale aj trápenie, má svoj pôvod v počiatočnom páde človeka. Je empiricky doloženou pravdou, že je jedným aj druhým, a podobne ako stav bez zaťaženia prácou, môže byť požehnaním i kliatbou. Nová Zmluva kladie dôraz na prácu: je potrebná, sme povinní pracovať a pracovať dobre a s radosťou (pozri listy Tesaloničanom a Ko 3,23). Kresťanská doktrína práce ju vidí ako činnosť Bohu ľúbu pri službe na prospech ľudských potrieb. Keď ide o výber spomedzi pracovných príležitostí, tí, čo majú väčšiu kvalifikáciu, hlbšiu odbornosť  a dlhšiu prax, majú aj zodpovednosť takú prácu prijať. Tí, ktorí majú zručnosti menej rozvinuté, budú  môcť svoje zamestnanie meniť ľahšie. Práca je pre človeka, a nie človek pre prácu. Na čom záleží, je skutočná potreba spoločnosti, a nie samoúčel, práca pre prácu samu. A tí, čo majú dary a technickú zručnosť utvárať nové pracovné príležitosti, majú tu oblasť pre ich uplatnenie.

Rozobrali sme iba rámcové okolnosti, v ktorých sa môže kresťan uplatniť ako manažér tak, aby jeho práca bola Bohu ľúba a spoločnosti užitočná.

MATÚŠ KOŠA