Rubrika: Úvodníky

Ťažká rana osudu

Bol som v kine – znova raz po rokoch. Sprevádzal som dcéru, pre ktorú to bola odmena za úspešne ukončený školský rok. A mal som o čom premýšľať.

Film Na vine sú hviezdy je adaptáciou jej obľúbenej knihy (The Fault in Our Stars) autora Johna Greena. Opisuje nezvyčajný príbeh tínedžerskej lásky. Mladých ľudí – predčasne dospelých – spojil spoločný osud, aký si sami nezvolili. Sú v konečnom štádiu rakoviny a stretnú sa na podpornej skupine v kostole. Snažia sa zo všetkých síl dať nejaký zmysel svojmu životu, ktorý im rýchlo preteká pomedzi prsty.

Green, ktorý je presvedčeným kresťanom a  kedysi chcel dokonca byť kazateľom, po štúdiu literatúry a filozofie pracoval ako kaplán detskej nemocnice. V priamom kontakte s utrpením bola vystavená skúške nielen jeho viera, ale aj profesionálny tréning. Vo svojej knihe neponúka žiadne jednoduché trojbodové kázanie. Len kladie otázky – a hlboké. Mladí hrdinovia filmu veria, že odpoveďou by mohla byť láska. Život nemusí byť dlhý, aby bol hodnotný … ale ani im sa nevyhne bolesť zo zrady a sklamania.

Najväčšia obava jedného z protagonistov je, že bude zabudnutý. To ho desí viac než fakt, že ho nemoc vyradila z normálneho života (s protézou namiesto nohy už nebude reprezentantom školy v basketbale) a vôbec, života mu už veľa nezostáva. Ale čo príde potom? Zostane po ňom niečo trvalé? Zanechá stopu v životoch iných ľudí? A keď tu ani oni nebudú…?

Žeby bola odpoveďou láska jeho mladej priateľky? Ani ona tu už nemala byť, no nečakane zabral nový liečebný postup, čo na nej testovali, a tak sa jej dni predĺžili. Žije, i keď všade musí za sebou ťahať kyslíkový prístroj. Ona si ilúzie nerobí: po čase tu nebudeme ani my, ani naši drahí, ani táto zem. Je to tak a treba sa s tým zmieriť… No aj ona má svoju spaľujúcu túžbu. Znepokojuje ju, že jej obľúbený román Ťažká rana osudu sa končí uprostred vety. Domýšľa si, že hlavná hrdinka, tiež trpiaca na rakovinu, odišla, ale čo sa stalo s ďalšími postavami? Ako pokračuje ich príbeh?

Odpoveď by mohol poskytnúť len jeden človek – autor románu. No ten sa odmlčal, odsťahoval sa do Európy a s fanúšikmi nekomunikuje. No naveľa sa predsa ohlási jeho sekretárka, pomoc poskytne i nadácia, ktorá vybraným šťastlivcom plní ich priania, a tak sa on, ona a jej matka vyberú do Amsterdamu. Tu síce prežijú krásne romantické chvíle, no zároveň šok: pán spisovateľ je cynický alkoholik a ich pálčivé otázky zostávajú bez odpovede…

Tak som si pri pozeraní filmu uvedomil, že každý človek niečomu verí, a každého viera býva skôr či neskôr vystavená skúškam. Obave zo zabudnutia by veľmi dobre rozumeli aj biblickí hrdinovia. Dávid vyznáva: „Dni človeka sú ako tráva a kvitne ako poľný kvet. Lebo ak sa vietor preženie nad ním, už ho niet, a nepozná ho viac jeho miesto. Ale milosť Hospodinova je od vekov až na veky nad tými, ktorí sa ho boja, a jeho spravodlivosť aj na detných deťoch.“ (Ž 103, 15-17) A Izaiáš uisťuje Božím prísľubom: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom, ktorého zrodila? Keby ony aj pozabudli, ja na teba nezabudnem.“ (Iz 49,15)

Veriaci človek má istotu, že žije pod dohľadom svojho milujúceho Otca, a i keď odtiaľto odíde, nejde do zabudnutia, ale do jeho náruče. A určite nehrozí, že náš Autor, ten, čo „napísal“ tento svet i náš život, by sa zvrhol na neľudskú kreatúru bez štipky citu. On pozná pokračovanie nášho príbehu. C. S. Lewis hovorí, že náš život, ktorý tu na zemi prežívame, so všetkými výškami i hĺbkami, je len ako obálka ku knihe. Ten skutočný príbeh sa pred nami ešte len otvorí…

Milí čitatelia, nech Vám toto číslo časopisu nielen spríjemní letné chvíle, ale aj povzbudí k dôvere v dobrého a múdreho Boha. Dôverovať sa dá, aj keď nerozumieme. A vyskúšaná viera je cennejšia než zlato. (1Pt 1,7)

PETER KOZÁR

Víc k tématu naleznete v rubrice: Téma > Víra v zatěžkávací zkoušce